Andrej Sládkovič
(30.03.1820 – 20.4.1872)
Vlastným menom Andrej Braxatoris, bol známym slovenským básnikom, literárnym kritikom a evanjelickým farárom.
Životopis
Štúdium
Narodil sa v Krupine ako jedno zo štrnástich detí v rodine učiteľa. Otec Andrej a matka Terézia tvorili pár do jeho 13 roku života. Matka následne umiera. Jeho otec sa zanedlho opäť žení. S Alžbetou Kellnerovou neskôr splodí 3 ďalšie deti. Jeho študijné časy začínajú v roku 1826 keď navštevuje ľudovú škole v Krupine. V rovnakom čase tam pôsobí aj jeho otec ako učiteľ. V roku 1830 si odchádza zlepšovať maďarský jazyk do prihraničnej maďarskej obce Perovčany. Po roku sa opäť vydáva na štúdiá po Slovensku. V roku 1831 sa vracia na piaristické gymnázium do rodnej Krupiny. Nasledujúci rok pokračuje v štúdiu na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. V roku 1836 zakladá spolu so spolužiakmi slovenský spolok, v ktorom sa venujú literárnej činnosti a osvete slovenského jazyka. Braxatoris patrí medzi najusilovnejších žiakov, čo neostalo nepovšimnuté. Za vzor si berie významných učencov ako Hollý či Kollár.
Nešťastná láska
Ako človek zo skromných pomerov bol nútený si na svoje štúdiá zháňať prostriedky. Istý čas v roku 1838 pôsobí ako pomocný učiteľ v Ladzanoch. Neskôr súkromne učí v meštianskych rodinách. V rodine Pavla Pišlu spoznáva Máriu Pišlovú do ktorej sa časom zamiluje. Nanešťastie však ich láska nenašla pochopenie u Máriinej matky, pre ktorú nebol Braxatoris vhodný ženích. V roku 1844 vo vzájomnej korešpondencii Mária priznáva lásku k bohatému obchodníkovi. Sládkovič jej však nechce stáť v ceste za šťastím, avšak sľubuje jej vernosť keby si to rozmyslela.
Literárna a jazyková činnosť
V roku 1840 začína Sládkovič svoje štúdium na bratislavskom lýceu. Počas svojho pôsobenia v Bratislave patrí medzi stúpencov Ľudovíta Štúra. V roku 1841 začína pôsobiť v spolku Ústav reči a literatúry česko-slovenskej (zal.1837). Jeho literárne začiatky sa datujú práve od jeho pôsobenia v Bratislave. V roku 1842 publikuje v Nitrianskom almanachu básne Potecha, Ctibor a Hlas k Nitře. V tomto období začína používať pseudonym Sládkovič.
V roku 1843 odchádza na štúdia do Halle, kde sa zaoberá filozofiou a teológiou. Zoznamuje sa s Heglovou filozofiou, ktorá ho neskôr ovplyvnila v otázkach národnej a ľudskej existencie. Svoje vnímanie prejavuje v roku 1844 v básni Sôvety v rodine Dušanovej. Po návrate z Halle začína väčšmi tvoriť. V almanachu Nitra a v prílohe Orol Tatranský vychádzajú jeho básne Nehaňte ľud môj, Krajanom, Mládenec a ďalšie. Začína pracovať ako vychovávateľ v rodine Pavla Bezegha v Rybároch. Neskôr práve vďaka jeho nešťastnej láske k Márii Pišlovej napísal Sládkovič jedno z najkrajších diel slovenskej ľúbostnej poézie, Marína (1846).
Kňaz a Matica slovenská
23. Mája 1847 začína vykonávať povolanie farára v Hrochoti. Dňa 9. júna je v Banskej Štiavnici vysvätený za kňaza. V tom istom roku sa zoznamuje s Antóniou Júliou Sekovičovou, dcérou úradníka z Hronseku. Zakrátko, 15. Septembra 1847 sa s ňou zosobáši. Porodila mu štyri deti.
O rok neskôr patril k stúpencom celoeurópskej revolúcie proti monarchiám kvôli čomu bol v roku 1849 zatknutý a odsúdený na trest smrti. Avšak vďaka náhodnej udalosti sa dostal zo žalára. V roku 1853 sa v jeho ďalšej básni Detvan venuje už predovšetkým národným otázkam. V roku 1856 s stáva farárom v Radvani. Dňa 6. a 7. júna sa zúčastňuje Slovenského národného zhromaždenia v Martine. Stáva sa jedným zo zakladateľov Matice slovenskej. V roku 1867 preberá po Karolovi Kuzmánym funkciu predsedu Zpěvníkového výboru. Nanešťastie funkciu vykonáva pomerne krátko.
V roku 1868 ho postihne pľúcny edém a jeho zdravotné ťažkosti pretrvávajú. Napokon 20. Apríla 1872 Andrej Sládkovič krátko po svojich 52. narodeninách zomiera.