Ľudovít Fulla
(27.02.1902 – 24.04.1980)
Slovenský významný maliar, vrcholný predstaviteľ slovenskej moderny.
Životopis
Detstvo a štúdium
Narodil sa v meste Ružomberok, na severe Slovenska. Jeho otec Leopold bol známy mäsiar a spolu s manželkou Žofiou vlastnili aj menšie pohostinstvo. Vďaka otcovmu povolaniu netrpel Ľudovít nikdy núdzou, no napriek tomu od neho otec vyžadoval dobré študijné výsledky.
Jeho štúdium začína navštevovaním miestnej Ľudovej školy a následne aj nižšieho piaristického gymnázia. Po jeho úspešnom absolvovaní nastupuje na Vyššiu obchodnú školu v Dolnom Kubíne, na ktorej v roku 1921 úspešne zmaturuje. Už v detstve ho fascinovala hudba, no najmä mu učarovalo maľovanie. Matka ho v tom od mala podporovala.
Vďaka túžbe maľovať, absolvuje neskôr prijímacie skúšky na pražskú Akadémiu výtvarných umení, no neúspešne. Na rok odchádza študovať do Bratislavy na súkromnú školu. Ujal sa ho známy maliar Gustáv Mallý. Po roku však opäť skúsi šťastie v Prahe, tento krát na umeleckej priemyslovke. Na škole sa zoznamuje s Mikulášom Galandom, s ktorých sa neskôr stanú dobrí priatelia. Spája ich láska k umeniu a rovnaké umelecké smery. Vzormi sú pre nich Picasso, Matisse či Cézanne. Venujú sa ilustráciám do kníh, novín a časopisov. V roku 1927 školu úspešne dokončí.
V nasledujúcom období sa Ľudovít Fulla vracia späť do rodného Ružomberka. Začína usilovne tvoriť. Námetmi jeho diel sa stávajú najmä miestny folklór, ale aj moderné prvky či výjavy z histórie. V ateliéri rodičovského domu vznikajú diela ako Revúcka madona či Jánošíkov posledný tanec.
Cesty umelca a pedagóga
Zanedlho však odchádza do Bratislavy, kde pôsobí krátko ako grafik v časopise. Neskôr sa vydáva na dráhu pedagóga. Svoju pedagogickú púť naprieč slovenskom začína ako stredoškolský profesor v Komárne, na ďalší rok v meštianke v Senci a o rok neskôr na gymnáziu v Malackách. Popri svojej profesii sa však neustále venuje tvorbe z ktorej vznikajú diela ako Ryba na stole alebo Revúcka rodina. Jeho cesta opäť smeruje do Bratislavy, konkrétne do Školy umeleckých remesiel. Stretáva sa tu s Mikulášom Galandom, s ktorým neskôr ako vrcholný predstavitelia slovenskej moderny vydali manifest Súkromné listy Fullu a Galadnu. Naďalej sa však venuje aj pedagogickej činnosti. Popri svojom povolaní sa venuje aj tvorbe scén k divadelným inscenáciám.
Fullova umelecká činnosť slávila úspech aj za hranicami Československej republike. Svoje diela v mnohých zahraničných metropolách.
Po roku 1938 sa stáva riaditeľom Školy umeleckých remesiel, avšak vďaka pričleneniu školy pod technickú univerzitu, stráca funkciu riaditeľa. Svoje uplatnenie nenachádza ani ako pedagóg. V nasledujúcich rokoch ho postretli zdravotné komplikácie, z ktorých sa dlhší čas liečil. V roku 1943 odchádza do Martina, kde pôsobí ako grafik a ilustrátor, najmä v spolupráci s Maticou slovenskou. V roku 1949 získava angažmán v novootvorenej bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení. Keďže býval v Martine, dochádzal do Bratislavy iba na pár dni v týždni. Zvyšné dni ho zastupoval jeho asistent Ernest Zmeták. Ich vzájomná spolupráca sa nadobro rozpadla v roku 1952. Opäť sa naplno venuje ilustráciám. Jeho najväčšie ilustrátorské dielo bolo istotne zbierka slovenských ľudových rozprávok v podaní Pavla Dobšinského.
Národný umelec
V roku 1956 sa sťahuje do Žiliny, kde o dva roky neskôr zakladá súkromnú galériu. Počas tohto obdobia vznikajú diela ako Zuzana a starci, Zima na predmestí či Prvý máj. V roku 1962 ho postihne rodinná tragédia, smrť milovanej manželky. Táto udalosť poznamenala život Ľudovíta Fullu natoľko, že opäť mení svoje pôsobisko. Tento krát sa vracia do rodného domu v Ružomberku. K jeho dielam sa najskôr zaradujú obrazy ako Otčenáš, Rybári na Váhu, alebo Zima v starej Žiline.
Fullova umelecká činnosť trvala až do jeho staroby. Svoje posledné chvíle prežil v sanatóriu v Bratislave, kde 24. Apríla 1980 zomiera. Pochovaný je spolu s manželkou na cintoríne v Ružomberku.