Významný básnik a taktiež laureát Nobelovej ceny za literatúru v roku 1971.

Životopis

Detstvo

Narodil sa ako Neftali Ricardo Reyes Basoalto v meste Parral v regióne Maule v Čile 12. júla 1904. Jeho otcom bol José del Carmen Reyes Morales, ktorý bol zamestnancom železníc. Matkou mu bola Rosa Basoalto Opazo, ktorá pracovala ako učiteľka. Nanešťastie však len dva mesiace po pôrode svojho prvého a jediného syna zomrela na tuberkulózu. Po jej smrti sa rodina presťahovala do mesta Temuco a o pár rokov neskôr sa otec znovu oženil.

Básnická jar

Neruda začal písať básne, keď mal desať rokov. Počas strednej školy, vo veku 13 rokov, vydal svoje prvé básne (medzi nimi napríklad báseň Entusiasmo y Perseverancia) v regionálnom denníku La Mañana. V roku 1918 vydal 13 básní v časopise Corre-Vuela, vrátane básne Mis ojos (Moje oči). V roku 1919 získal tretiu cenu v miestnej súťaži s básňou Nocturno ideal.

Hoci bol Nerudov otec proti synovmu záujmu o písanie, našiel Neruda podporu u svojich učiteľov. Vo veku 15 rokov stretol učiteľku v miestnej dievčenskej škole, Gabriellu Mistral, ktorá mu predstavila prácu európskych básnikov – predovšetkým ruskú literatúru, ktorá jeho prácu ovplyvnila najviac. V roku 1920 publikoval básne v časopise Selva Austral pod pseudonymom Pablo Neruda, aby sa vyhol konfliktu so svojou rodinou. Po októbri 1920 publikoval už len pod týmto menom, ktoré si požičal od českého básnika Jána Nerudu, ktorého práca mu bola takisto inšpiráciou.

Sláva a kariéra konzula

V roku 1921 začal študovať francúzštinu na škole Instituto Pedagógico v Santiágu. V roku 1924 získal medzinárodnú slávu so zbierkou Veinte Poemas de Amor y una Cancion Desesperada (Dvadsať básní o láske a jedna pieseň zúfalstva), ktorá je doposiaľ jeho najčítanejšou prácou.

Vo veku 23 rokov, bol menovaný čilskou vládou na konzula v Barme, terajšom Mjanmarsku. Zastával viacero diplomatických funkcií v rôznych krajinách východnej Ázie a v Európe. Pokračoval tiež v písaní pre niekoľko časopisov, medzi nimi La Nación, El Sol, a Revista de Occidente.

Rodina

V roku 1930 sa zosobášil s Maríou Antonietou Hagenaar, Holanďankou, ktorá neovládala španielčinu. V auguste 1934 sa im narodila dcéra Marina Malva Trinidad, no narodila sa s hydrocefalom, čo je stav, ktorý vedie k opuchu mozgu. Bolo to pre Nerudu i jeho manželku veľmi stresujúce obdobie, ktoré Neruda riešil vzťahom s argentínskou maliarkou, Deliou del Carril. Neskôr sa stala jeho druhou manželkou.

Presvedčený komunista

V roku 1935 založil literárny časopis Caballo Verde para la Poesía. V júli 1936 vypukla španielska občianska vojna a Nerudov dlhoročný priateľ, Federico Garcia Lorca, bol zavraždený jednotkami lojálnymi generálovi Francovi. Táto udalosť mala na Nerudu veľký vplyv. Hoci ako konzul mal zostať nestranným, začal podporovať republikánsku stranu a stal komunistom, ktorým zostal po zvyšok svojho života.

V roku 1937 sa aj s Deliou presťahoval do Paríža a začal podporovať Španielsku republiku. V časopise The blue monkey publikoval báseň In this way, neskôr známu ako Explico algunas cosas vo svojej knihe España en el Corazon (Španielsko v srdci). Táto báseň je prielomová čo sa týka Nerudovho štýlu písania. Ten sa zmenil na radikálny a militantný, zaoberajúci sa sociálnymi a politickými záležitosťami.

V roku 1940 španielsky filológ a literárny kritik, Amado Alonso, publikoval prvú akademickú prácu o diele Pabla Nerudu, pod názvom Poetry and style of Pablo Neruda, Interpretation of a hermetic poetry.

Vo vojnových rokoch 1940 až 1944 pôsobil Neruda ako generálny konzul v Mexiku. V čase, keď prebiehala krvavá bitka o Stalingrad, vyzval spojencov na otvorenie druhej, západnej fronty. V povojnových rokoch po politickom prevrate bol vo svojej krajine prenasledovaný. V rokoch

1949-1952 žil v exile. Po návrate do vlasti sa Neruda naďalej zúčastňoval politického života. Angažoval sa v kampaniach pri prezidentských voľbách v rokoch 1958 a 1969. Kandidátom bol Salvador Allende.

V roku 1970 komunistická strana Čile menovala Nerudu ako predbežného kandidáta pre nadchádzajúce prezidentské voľby. On však ustúpil v prospech podporovaného Allendeho, kandidáta Ľudovej strany jednoty, ktorý bol zvolený za prvého socialistického prezidenta.

Ocenenia

V októbri 1971 mu bola udelená Nobelova cena za literatúru, pričom bolo zohľadnené jeho prenasledovanie a jeho práca pre svetové spoločenstvo a mier. Cenu však získal i napriek jeho podpore stalinistickej diktatúry v minulosti. Na konci mesiaca sa jeho zdravotný stav začal zhoršovať a bol operovaný na rakovinu prostaty v Paríži.

Dňa 11. septembra 1973 uskutočnili fašistickí generáli na čele s Pinochetom krvavý vojenský prevrat a zvrhli vládu Ľudovej jednoty.

Smrteľne chorý Pablo Neruda bol v posledných dňoch svojho života zdrvený tragédiou, ktorá sa udiala v jeho vlasti. Posledný zápis v jeho memoároch zo 14. septembra 1973 zachytáva hrdinskú smrť prezidenta Allendeho. O desať dní neskôr, 24. septembra Pablo Neruda zomrel.

Americký herec, filmový režisér. Okrem toho profesionálny závodný jazdec a tiež majiteľ pretekárskeho tímu.

Životopis

Mladosť

Paul Leonard Newman sa narodil 26. januára 1925 v Clevelande v americkom štáte Ohio. Jeho otec Arthur vlastnil obchod so športovým tovarom a matka Teresa bola ženou v domácnosti, ktorá milovala divadlo. Napriek tomu, že už na strednej škole okúsil herectvo, keď hral v školských hrách, dúfal, že sa raz stane profesionálnym športovcom.

Školské časy

Po absolvovaní strednej školy v roku 1943, krátko navštevoval vysokú školu, než sa pridal k americkému námorníctvu. Chcel vstúpiť k leteckým jednotkám a stať sa pilotom, no to sa mu kvôli jeho farbosleposti nesplnilo. Slúžil teda ako radista a časť druhej svetovej vojny strávil v Pacifiku.

Kariéra

Vojenskú službu ukončil v roku 1946. Získal športové štipendium na Kenyon College a hral futbal až do incidentu v bare, po ktorom ho z tímu vyhodili. Po promócii sa presťahoval do Chicaga a vzal si herečku Jackie Witte, ktorá mu čoskoro porodila syna, Scotta. Newman a jeho rodina sa potom presťahovali do Connecticutu, kde študoval herectvo na univerzite Yale. Po roku Yale opustil a skúšal svoje šťastie v New Yorku.

Na Broadwayi Newman debutoval v komédii Picnic v roku 1953, ktorá bola hraná 14 mesiacov. V roku 1954 Paul Newman debutoval vo filme The Silver Chalice, za ktorý však dostal nelichotivé recenzie. Pendloval medzi New Yorkom a Hollywoodom, aby hral aj v televízii aj na Broadwayi.

V roli boxera Rockyho Graziana v Somebody Up There Likes Me (1956) sa Newman presadil ako seriózny herec. Jeho ďalším filmom bol film The Long Hot Summer (1958), uznávaná adaptácia poviedok Williama Faulknera. V tomto filme si zahral okrem iných aj s Joanne Woodward, ktorá sa čoskoro stala jeho druhou manželkou.

Úspech a ocenenia

Toho istého roku zažiaril po boku Elizabeth Taylor. Zahral si postavu Bricka vo filmovej verzii hry Tennessee Williamsa, Cat on a Hot Tin Roof (1958). Za túto rolu bol po prvý krát nominovaný na cenu Academy Award. V roku 1961 sa predstavil v jednej zo svojich najslávnejších rolí. Vo filme The Hustler (1961) si zahral profesionálneho hráča biliardu, Fast Eddie Felsena, začo získal druhú nomináciu Academy Award. Tretiu a štvrtú nomináciu získal za filmy Hud (1963) a Cool Hand Luke (1967).

Nasledujúceho roku sa zaslúžil o ďalšie 4 nominácie pre film Rachel, Rachel (1968), ktorý Newman režíroval. Zahrala si v ňom aj jeho manželka Joanne Woodward.

Menej známy film Winning (1969), ho priviedol k pretekaniu. Ako súčasť jeho prípravy na rolu sa zúčastnil profesionálneho vodičského kurzu, kde si pretekanie zamiloval.

Toho istého roku hral Newman po boku Roberta Redforda v Butch Cassidy and the Sundance Kid (1969). Dvojica zaznamenala u divákov obrovský úspech a tak si kamarátstvo na plátne zopakovali v The Sting (1973).

Filantrop

V roku 1977 sa Newman stal profesionálnym pretekárom. Začiatkom 80. rokov založil vlastnú potravinársku spoločnosť Newman’s Own, ktorá vyrábala šalátové dresingy. Odvtedy sa firma i sortiment rozrástli a viac ako 250 mil. dolárov bolo darovaných na charitu po celom svete.

Známy svojou láskou k závodným automobilom prepožičal Newman svoj výrazný hlas bývalému pretekárskemu autu v animovanom filme Cars (2006). Nasledujúci rok Newman vyhlásil, že odchádza do dôchodku. Paul Newman podľahol rakovine vo svojom dome vo Westporte v štáte Connecticut dňa 26. septembra 2008.

Americký spisovateľ a kritik a entomológ ruského pôvodu.

Životopis

Mladosť

Vladimir Vladimirovič Nabokov sa narodil 22.apríla 1899 v St. Petersburgu v Rusku do aristokratickej rodiny. Jeho otec, Vladimir Dmitrijevič Nabokov bol právnik, novinár a štátnik. Už v ranom veku sa Vladimir naučil čítať a písať nielen v ruštine, ale i v angličtine a francúzštine. Svoju prvú báseň napísal vo veku 15 rokov a súkromne publikoval dve knihy pred odchodom zo školy.

Po boľševickej revolúcii bola jeho rodina nútená utiecť do Livadiye na Ukrajine a neskôr do Anglicka, kde Nabokov študoval slovanské a románske jazyky na Trinity College v Cambridge.

Rana, ktorá zasiahla jeho rodinu

Vladimirov otec rozhodol, že sa rodina presťahuje do Berlína, kde sa mala usadiť. Avšak, v roku 1922 bol zavraždený pri pokuse zastaviť pokus o atentát zameraný na politika Pavla Miljukova.

Vladimir Nabokov sa vrátil do školy a o rok neskôr promoval. V roku 1923 sa presťahoval do Berlína. Začal písať poviedky a poéziu pre ruské noviny, ktoré založil jeho otec.

V roku 1925 sa oženil s Vierou Slonimovou, ruskou emigrantkou, ktorá mu v roku 1934 dala syna Dmitrija. Nabokov žil v Berlíne pätnásť rokov a vydal 9 románov v ruštine pod pseudonymom Vladimir Sirin, než sa v roku 1940 odsťahoval do Spojených štátov.

Začiatky v Amerike

Tu získal miesto v Americkom prírodovednom múzeu v New Yorku. Zaoberal sa štúdiom motýľov, dokonca pomenoval niekoľko motýľov a publikoval svoje vedecké štúdie.

V roku 1941 Nabokov prijal miesto na Wellesley College. Podieľal sa i na založení ústavu ruštiny na tejto škole. Neskôr pôsobil tiež na Harvarde a Cornellovej univerzite. Vzdal sa písania v ruštine a začal písať beletriu v angličtine. Jeho prvým románom v angličtine bol The Real Life of Sebastian Knight. Počas doby jeho pôsobenia na univerzite tiež publikoval v časopise The New Yorker a ďalších rešpektovaných časopisoch, aby si získal reputáciu.

Lolita

Začiatkom 50. rokov napísal Nabokov svoje majstrovské dielo, Lolita. Knihu bolo spočiatku ťažké predať vydavateľom, ale do desiatich rokov to bol taký úspech, že Nabokov mohol prestať učiť a mohol sa sústrediť len na písanie.

V roku 1961 sa presťahoval do Montreux v Švajčiarsku aby unikol americkej publicite. V roku 1962 vydal román Pale Fire. V roku 1969 vydal knihu Ada or Ardor: A Family Chronicle, ktorú považoval za svoju najlepšiu. Nasledovali knihy Transparent Things (1972) a Look at the Harlequins! (1974). Spolu so synom prekladali tiež jeho práce z ruštiny do angličtiny a anglické práce naopak do ruštiny.

Nabokov zostal vo Švajčiarsku až do svojej smrti v roku 1977, kedy podľahol vírusovej infekcii.

Pôvodom kanadský herec a komik.

Životopis

Detstvo

Narodil sa 11. februára 1926 v Regine, Saskatchewan v Kanade. Spolu s bratmi vyrastali v malej dedinke v blízkosti polárneho kruhu, kam zásoby zavítali tak dvakrát do roka. Neskôr, keď chlapci mali nastúpiť do školy sa rodina presťahovala do mesta Edmonton.

Po strednej škole, počas druhej svetovej vojny, slúžil rok u kanadského kráľovského letectva. Potom sa Leslie presťahoval do Calgary, kde získal prácu ako DJ a rozhlasový hlásateľ.

Štúdium a prvé televízne úspechy

V roku 1949 získal štipendium na Neighborhood Playhouse v New Yorku a začal študovať herectvo. Následne sa presťahoval do New Yorku, kde získal svoju prvú televíznu rolu v Battleship Bismarck (1949). Po ďalšie roky ho živilo najmä účinkovanie v živých televíznych drámach ako Tales From Tomorrow (1951).

V roku 1954 sa presťahoval do Hollywoodu a podpísal zmluvu s Paramount Pictures. Tu debutoval vo filme Forbidden Planet (1956), kde si zahral veliteľa kozmickej lode. Počas nasledujúcich 60. a 70. rokov, prijal veľké množstvo menej kvalitných rolí. Počas tohto obdobia, účinkoval vo viac ako 50 filmoch, vrátane filmov Harlow (1965), The Plainsman (1966) a The Poseidon Adventure (1972).

Bláznivá strela

Začiatkom 80. rokov sa Leslie Nielsen predstavil divákom ako komik v nesmierne populárnej paródii Airplane! (1980). Pokračoval rolou nešikovného policajného detektíva Franka Drebina v televíznom seriáli Police Squad! (1982). V roku 1988 si túto rolu zopakoval v celovečernom filme Naked Gun: Files From the Police Squad. Ten mal ďalšie dve úspešné pokračovania Naked Gun 2 1/2: The Smell of Fear (1991) a Naked Gun 33 1/3: The Final Insult (1994). Po úspechu týchto filmov vydal Leslie NIelsen nadväzujúcu fiktívnu autobiografiu s názvom Naked Truth (1993).

Komik na dôchodku

Hoci neprestával točiť a prišli filmy ako 2001: A Space Travesty, 2001: A Space Odyssey, Dracula: Dead and Loving It, ďalší väčší úspech prišiel až s filmom Scary Movie 3 (2003). Tu zažiaril vo vedľajšej úlohe ako prezident Harris a mal taký úspech, že si rolu zopakoval v ďalšom pokračovaní Scary Movie 4 (2006).

Aj v jeho osemdesiatich rokoch pokračoval v aktívnej kariére. Vrátil sa k vážnym roliam na obrazovke i javisku. Tiež daboval a objavoval sa aj v reklamách.

Za svojej kariéry sa Nielsen objavil vo viac ako 100 filmoch a 1500 televíznych programoch a zahral si viac ako 220 postáv.

Zaujímavosťou z jeho súkromného života je, že mal niekoľko zdravotných problémov, napríklad poškodenie sluchu. Nosil načúvací prístroj po väčšinu svojho života. Tiež sa stihol štyri krát oženiť a mal dve dcéry Mauru a Theu Nielsenové.

Leslie Nielsen zomrel 28. novembra 2010 v spánku na komplikácie súvisiace so zápalom pľúc. Zomrel vo veku 84 rokov.

Bol významný slovenský novinár, básnik, publicista a politik v jednej osobe.

Životopis

Mladosť

Narodil sa v Budapešti, kde absolvoval základnú školu. Po presťahovaní jeho rodiny v roku 1919 spať na Slovensko, začal navštevovať učiteľský seminár v Modre. Po jeho dokončení učí na ľudovej škole v Bratislave a súčasne študuje na filozofickej fakulte.

Ovplyvnený ideológiou

Túžba stať sa novinárom je čoraz silnejšia. Publikuje svoje práce vo vysokoškolských časopisoch. V tom čase začína byť ovplyvňovaný ľavicovou socialistickou ideológiou. Svoje novinárske a básnické prvotiny začína publikovať čoraz častejšie aj v komunistických periodikách. Ako dvadsaťročný sa stáva redaktorom komunistickej tlače na Slovensku pod taktovkou Klementa Gottwalda. V roku 1925 vstupuje do KSČ (Komunistická Strana Česko-Slovenska) kam so sebou prináša prvky intelektualizmu a národného cítenia. Toto sa však nestretlo s nadšením na strane ostatných členov KSČ, o čom Novomeský dobre vedel. Začína písať a publikovať v komunistických periodikách čoraz hlbšie články aj s politickou ideológiou. V roku 1927 vydáva svoju prvú básnickú zbierku Nedeľa, ktorá sa stretla s dobrými ohlasmi.

Publikačná činnosť

Od roku 1924 začína pôsobiť v skupine ľavicovo orientovaných spisovateľov – DAV. Vydávali spoločný časopis s rovnomenným názvom, značne ovplyvnený straníckou ideológiou. Od roku 1929 však začína pôsobiť ako novinár v Prahe. Stretáva sa s mnohými predstaviteľmi kultúrneho a spoločenského života, ktorými vedie diskusiu o politických názoroch. Bol prístupný aj opačným politickým a spoločenským názorom ako boli tie jeho, vďaka čomu zvádzal vo svojom vnútri vlastný boj. Jeho následné myšlienky však vedel pretaviť v publicistickú činnosť. Venoval sa niekoľkým problematikám slovenských dejín, ako bola revolúcia v devätnástom storočí z pohľadu Slovákov, ako aj vzájomné slovensko-české vzťahy. V roku 1939 po rozpade československej republiky mu vyšiel článok Nelúčenie, narážajúc práve na danú tému. V tom istom roku sa vracia späť na Slovensko a zastáva funkciu redaktora v časopise Budovateľ. Jeho tvorba sa počas trvania II. Svetovej vojny z veľkej časti odmlčala.

Politická kariéra

V roku 1943 sa Novomeský stáva členom ústrednom vedení KSS (Komunistickej Strany Slovenska), staral sa najmä o korekciu dokumentov v strane. Svoju politickú kariéru naplno štartuje po vojne. Vykonáva niekoľko vysokých straníckych funkcií. V povojnovom období sa angažoval aj v pomoci ľuďom postihnutých politickým prenasledovaním. Avšak politická zmena na totalitný režim v roku 1948 zasiahla aj Ladislava Novomeského. V roku 1950 je spolu s niekoľkými spolustranníkmi obvinený z buržoázneho nacionalizmu a v roku 1951 bol zatknutý a vypočúvaný. V procese Protištátneho sprisahaneckého spolku vystupoval ako svedok, svedčil proti Vladimírovi Clementisovi. Novomeského po tvrdých výsluchoch a priznaní odsúdili na desať rokov väzenia. V roku 1955 bol však podmienečne prepustený.

V rukách totality

Na svoju publikačnú kariéru mohol nadviazať až po roku 1963. Snažil sa o rehabilitovanie V. Clementisa i spolku DAV. V roku 1964 obdržal titul Národný umelec. Jeho meno sa stalo nástrojom na mocenské upevnenie hodnôt v totalitnom režime. V prelomovom roku 1968 sa 21.augusta stáva členom Ústredného výboru KSS a neskôr aj Matice slovenskej. Vďaka svojim vtedajším vyjadreniam však stále pôsobí ako ideologický nástroj v rukách komunistov. Po roku 1970 počas nastupujúcej normalizácie sa však vo svojej tvorbe odmlčal.

Následne ho postihnú zdravotné problémy, ktoré ho pripútajú na lôžko. Dňa 4. Septembra na následky ťažkého ochorenia Ladislav Novomeský zomiera.