Slovenský kňaz a politik, autor Martinskej deklarácie.

Životopis

Mladosť

Narodil sa v obci Cerov do rodiny učiteľa. Otec Stanislav a matka Paulína (za slobodna Leustachova) mali spolu šesť detí. Samuel začal navštevovať  základnú školu v triede svojho otca. V roku 1893 odchádza študovať na gymnázium do Banskej Bystrice, neskôr v štúdiu pokračoval v Šoproni kde študoval teológiu. Svoje vzdelanie zakončil odbornou a kňazskou skúškou vo Viedni.

Poslanie v cirkvi

Po škole pôsobil ako kaplán v Cerove a v Novom Sade. V roku 1907 Zocha zvolili po smrti jeho strýka za evanjelického farára v meste Modra. Svojho poslania sa ujal s veľkým odhodlaním. Pôsobil ako redaktor evanjelického časopisu Stráž na Sione, pomocou ktorého tvaroval cirkevné ale aj verejné dianie. Vďaka časopisu vyzýval ľudí k zbierkam pre výstavbu sirotinca, do samotnej zbierky zapojil aj zahraničných Slovákov. Zbierka trvala približne desať rokov, no bola úspešná. Vďaka milodarom sa napokon podarilo sirotinec postaviť, jeho architektom bol Dušan Jurkovič. Z vyzbieraných peňazí sa zanedlho začala výstavba ďalšieho sirotinca tentokrát v Liptovskom Mikuláši. Svojim postojom hájil národné hodnoty a verejne sa zastával slovenských učiteľov, častokrát trestne stíhaných vďaka celoplošnej maďarizácii. Jeho fara sa stala v danom období centrom kultúrno-spoločenských, ale aj politických či cirkevných dianí.

Dňa 14. júla 1908 sa Samuel Zoch oženil. Jeho nastávajúcou sa stala dcéra trenčianskeho pekára Marienka Staneková. Z ich zväzku vzišiel syn Stanislav, ktorý však vo svojich nedožitých ôsmich rokoch zomrel.

Ako jeho kaplán pôsobil istý čas aj Martin Rázus, ktorý sa zahľadel do jeho sestry Eleny, s ktorou sa neskôr vzali.

Politická kariéra

Svoje názory a národné presvedčenie sa rozhodol hájiť aj na politickej scéne, preto vstupuje do Slovenskej Národnej Strany a v roku 1913 sa stáva členom jej výkonného výboru. Vďaka zanieteniu v národných otázkach sa mu podarilo spísať  text deklarácie. Ktorá bola prestavená Slovenskou Národnou Radou 30.11.1918 v Martine ako Deklarácie Slovenského národa verejne nazývanou ako Martinská deklarácia.

Zochova politická iniciatíva pokračovala pokračovala na bratislavskej županskej stoličke. Avšak neskôr po nezhodách vo vyšších politických kruhoch podáva do rúk Vavra Šrobára demisiu. Po Zochovom odchode presedlal na riešenie problémov a otázok na pôde evanjelickej cirkvi, čo mu v roku 1922 vynieslo post biskupa západného dištriktu pre Slovensko. V roku 1920 vstupuje na pôde novovzniknutej Slovenskej národnej a roľníckej strany do parlamentu, avšak po rozpade strany na dva celky odmieta pôsobenie v každej z nich. V roku 1925 však na naliehanie Milana Hodžu kandiduje do parlamentu tentokrát za Republikánsku stranu zemedelského a maloroľníckeho ľudu. Prácou sa mu stáva pozemková reforma na Slovensku. Naďalej však rozvíja myšlienky Slovenskej jednoty a samostatnosti, uvedomujúc si potreby občanov svojej vlasti.

Vďaka Zochovej náhlej smrti dňa 4. januára 1928, však mnohé z týchto myšlienok neboli naplnené. Pochovaný je na cintoríne v Modre.