Bol významný taliansky maliar, sochár, vynálezca, vedec a architekt. Jeho poznatky fascinujú ľudí po celé generácie.

Životopis

Detstvo a rodina

Vlastným menom Leonardo di ser Piero da Vinci, pochádzal z talianskej oblasti Toskánska, neďaleko malého mestečka Vinci. Bol dieťaťom nezosobášených rodičov. Otec Ser Piero da Vinci – notár z Florencie a matka Caterina – miestna žena. Rodičia si neskoršie založili vlastné rodiny. O da Vinciho detstve a dospievaní sa vedú dohady, nakoľko sa zachovalo len veľmi málo informácií z tohto obdobia.

Zrod génia

Už v detstve sa u neho prejavilo nadanie pre kresbu a maľovanie. Ako pätnásťročný študoval u známeho renesančného maliara Andrea del Verrocchia, ktorý bol da Vinciho talentom unesený. Po vyučení, zostáva da Vinci u Verrocchia pracovať ako jeho asistent pri mnohých významných dielach. Okolo roku 1475 vzniká takto aj významné dielo Battesimo di Cristo (Kristov krst), alebo Tobiolo e l’angelo (Tobias a anjel).V roku 1478 zakladá Leonardo da Vinci svoj vlastný ateliér.

V roku 1476 bol obvinený zo sodomie a spolu s troma ďalšími chlapcami, postavený pred súd, z ktorého nakoniec vyviazol beztrestne. Jeho homosexualita je verejne známa, za svojho života mal da Vinci mnoho zväčša mladších milencov.

Posledná večera

V roku 1481 získal zákazku na maľbu Adorazione dei Magi (Poklona troch kráľov), dielo však zostalo nedokončené kvôli Leonardovmu odchodu do Milána v roku 1482. V Miláne sa naplno rozvíja Leonardov potenciál. Venuje sa taktiež návrhu a konštrukcii vojenských vynálezov. Známe su pokusy o zostrojenie lietajúceho stroja, ponorky, tanku či výbušniny.

V tomto období vznikajú jeho významné diela ako oltárny obraz Vergine delle Rocce (Madona v skalách), alebo nástenná maľba Ultima Cena (Posledná večera), ktorá sa považuje za najväčšie maliarske dielo vôbec. Nanešťastie da Vinciho experiment s kombináciou olejových a vodových farieb sa neosvedčil a dielo sa začalo pomerne skoro rozpadať (bolo reštaurované nespočetne krát).

Všestranný umelec

V roku 1499 po vpáde Francúzskych vojsk do Milána bol da Vinci nútený mesto opustiť. Vracia sa nazad do Florencie, s krátkou zastávkou v Benátkach. V tom čase bol už da Vinci vo Florencii uznávaným umelcom. Smer, ktorý udával Leonardo v umení, bol nasledovaný a obdivovaný mnohými umelcami. V roku 1502 začína pracovať pre Cesara Borgiu ako vojenský staviteľ a vynálezca. Zakreslí preň mapu mesta Imola či navrhne vodnú priehradu.

V roku 1503 vzniká ďalšie z jeho impozantných diel, tento krát portrét La Gioconda (Mona Lisa). O rok neskôr sa spolupodieľa na nástennej maľbe Battaglia di Anghiari (Bitka pri Anghiari) spolu s Michelangelom Buonarrotim vo Florentskej radnici. Dielo sa však stratilo. Jestvujú špekulácie o jeho ukrytí pod novšími freskami v sále.

Cesty majstra

V roku 1506 sa vracia opäť do Milána, kde jeho umenie taktiež slávi úspech. Venuje sa najmä poznávaniu anatómie ľudského tela, pričom na svoj výskum využíva aj pitvu. Poznatky z anatómie a biomechaniky detailne zaznamenáva do skicára. Prejavuje enormný záujem o fyzikálne javy a vlastnosti, ktoré neskôr využíva v štúdiách vynálezov. V roku 1510 vzniká sakrálna olejomaľba Sant’Anna, la Vergine e il Bambino con l’agnellino (Svätá Anna, Panna Mária a Dieťa s baránkom).

V roku 1513 odchádza Leonardo do Ríma. Istý čas strávi v Bologni a v Benátkach. Neustále pokračuje v získavaní nových poznatkov. V roku 1516 prijíma pozvanie od Francúzskeho kráľa Františka I. na zámok Clos lucé. Neskôr mu František I. udelí titul kráľovského maliara.

Posledné chvíle

Na zámku zotrvá až do svojej smrti 2. mája 1519. Autor Jean Auguste Dominique Ingres zobrazil da Vinciho skon v spoločnosti kráľa Františka I. v maľbe Francois I recoit les derniers soupirs de Leonard de Vinci (Posledný výdych Leonarda da Vinci) z roku 1818.

Rímskokatolícky biskup, prvý slovenský spišský biskup, rektor bohosloveckého seminára. Pre mnohých veriacich bol Ján Vojtaššák mučeníkom a symbolom vzdoru vtedajšieho komunistickému režimu.

Životopis

Detstvo

Narodil sa v obci Zákamenné do rodiny s dovedna jedenástimi deťmi. Už v ranom detstve ho formovala kresťansky vedená rodina ako aj hornooravský kraj. Preto niet pochýb, že práve táto skutočnosť ho neskôr viedla k povolaniu kňaza.

Štúdium

Svoje prvé roky štúdia prežil v rodnej obci Zákamenné, následne strávil istý čas na fare svojho strýka v obci Stankovany. Neskôr absolvoval štúdiá na nižšom gymnáziu v Trstenej potom v Ružomberku. V roku 1895 bol prijatý na teologické štúdium v Spišskej kapitole.

Povolanie kňaza

Svoju prvú svätú omšu slúžil v rodnej obci Zákamenné 7. Júla 1901.Počas nasledujúcich desiatich rokoch pôsobil Ján Vojtaššák ako kaplán v obciach Kvačany, Vyšná Zubrica, Bijacovce, Podvlk, Zubrohlava, Ústie nad Oravou, Tvrdošín a nakoniec v obci Veličná. V marci v roku 1919, prišlo k vysťahovávaniu maďarských biskupov zo Slovenska. Ktorých pracovné miesta boli následne obsadzované tými slovenskými. Ján Vojtaššák sa stal rektorom spišského bohosloveckého seminára a riaditeľom biskupskej kancelárie. O necelé dva roky sa stáva prvým slovenským biskupom na Spiši. Takmer okamžite začína čeliť jestvujúcim problémom. Hájiť cirkev, najmä pred politickými a ateistickými tlakmi. Snažil sa o duchovnú obnovu viery v katolícku cirkev prostého ľudu, ale aj duchovné cvičenia pre samotných kňazov. Veľké úsilie vynakladal najmä v obrodení školstva. Zaslúžil sa o zveľadenie majetku spišskej diecézy.

Slovenský štát

V roku 1940 ako stúpenec Hlinkovej Slovenskej Ľudovej Strany sa stáva podpredsedom štátnej rady, kde zastupuje katolícku cirkev. Sám sa s Andrejom Hlinkom spoznal ako kaplán v Zákamennom. Stali sa priatelia. Jána Vojtaššáka to po duchovnej ale aj politickej stránke ovplyvnilo. Ako provládne orientovaný kňaz nepodporil vystúpenie ostatných kňazov voči deportáciám židovského obyvateľstva. Na rozdiel od arcibiskupa Kmeťku s ktorým mal spoločnú vysviacku. Toto jeho vnútorné presvedčenie mu mnohí zazlievali najmä pre morálny rozpor s cirkevnými hodnotami.

Komunistický režim

Krátko po oslobodení Slovenska v roku 1945 sa dostal do sporu s predstaviteľmi štátu a nakoniec bol intervenovaný. Vo väzení strávil sedem mesiacov. Následne po jeho prepustení sa napätie vyostrilo, pokúšal sa o záchranu katolíckeho školstva. Pretrvávajúce spory katolíckej cirkvi s vtedajšou komunistickou vládou. Exkomunikovanie kňazov hlásiacich sa ku komunistického režimu prerástli v perzekúcie voči jeho osobe. V roku 1950 bol Ján Vojtaššák zatknutý a následne uväznený. Neľudské metódy vyšetrovania, nátlaku a fyzickej konfrontácie vyústili  podľahnutím obvinených biskupov. Dňa 15. januára 1951 v Bratislave bol vo značne teatrálnom procese spolu s ostatnými biskupmi odsúdený. Rozsudok znel: 24 rokov väzenia za vlastizradu a úklady proti republike ako aj vyzvedačstvo a vojnovú zradu. Jeho majetok bol zhabaný, navyše mu vyrúbili vysokú pokutu. Spolu s ním boli odsúdení aj biskupi Peter Pavol Gojdič a Michal Buzalka. Ján Vojtaššák mal v tom čase 72 rokov. Prešiel celým radom väzníc a v roku 1957 bol znovu vyšetrovaný. V roku 1963 ho podmienečne prepustili. Na krátky čas sa zdržal na fare v Oravskej Lesnej u svojho synovca Tomáša Vojtaššáka. Následne bol prinútený zo Slovenska odísť.

Zakrátko nato ochorel a 4. Augusta 1965 Ján Vojtaššák vo veku 88 zomiera. Pochovaný bol v dedine Zákamenné. Rehabilitovaný bol až v roku 1990. V súčasnosti prebieha proces jeho blahorečenia. Pozostatky Jána Vojtaššáka boli prevezené do Katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule.