Ruský spisovateľ  esejista a filozof, ktorý patrí v súčasnosti k najvýznamnejším spisovateľom v novodobých dejín.

Životopis

Rodina

Tolstoj sa narodil v obci Jasná Poljana v Tulskej oblasti neďaleko rovnomenného mesta Tula, nachádzajúce sa v európskej časti Ruska. Do rodiny prišiel na svet ako najmladší zo štyroch synov. Rodičia Nikolaj Iľjič Tolstoj a Marija Nikolajevna Volkonská patrili k potomkom starých ruských šľachtických rodín. Svojich rodičov si však mladý Lev veľmi dlho neužil. Matka zomrela dva roky po jeho narodení a na deti začala dozerať otcova vzdialená teta Tatiana Jergolská, no v roku 1837 zomiera aj Levov otec. Poručníkom detí sa stala ich teta Alexandra Iljinična Osten-Saken.

Mladosť a vzdelanie

Jej náboženský vplyv podstatne formoval Tolstojovu výchovu. Nanešťastie v roku 1840 zomiera aj teta Alexandra a tak sa Tlostoj dostáva k jej sestre do Kazani. Súrodenci boli tvarovaní nemeckou a francúzskou výchovou a vzdelaním. V roku 1843 začína Tolstoj študovať na Kazanskej Univerzite  orientálne jazyky, avšak náročnosť štúdia ho po dvoch rokoch primela k zmene odboru. Začal študovať právo. Univerzitné štúdium ukončil v roku 1847, no bez diplomu.

Vojak a spisovateľ

Tolstoj sa po skončení štúdia vracia späť do Jasnej Poljany so zámerom pomôcť v postavení svojim nevoľníkom. Jeho zámer však nevyšiel, nakoľko jeho prístup nepatril k najzodpovednejším. Namiesto toho sa však v roku 1848, po návšteve svojho brata v Jasnej Poljane, rozhodne pripojiť  do vojenského konfliktu na Kaukaze. Po dlhej ceste sa pripája k pluku. Začiatky v armáde však boli ťažšie, nakoľko doposiaľ sa venoval iba svetským zábavkám, ženám a alkoholu.

Počas obdobia pokoja sa však začína venovať písaniu. V roku 1852 vznikajú autobiografické zápisky nazvané Detstvo (dielo bolo publikované v literárnom časopise Sovremennik) neskôr tvoriace trilógiu spolu s dielami Chlapčenstvo (1854) a Mladosť (1857). Tolstojova literárna činnosť sa stretla s veľkým úspechom a ohlasom verejnosti. Následne začína písať novelu Kozáci (1862). V roku 1854 sa zúčastnil bojov v Sevastopole, meste na  juhu Ukrajiny. Na základe týchto krvavých zážitkov vzniklo dielo Sevastopoľské poviedky (1855).

Dňa 23. spetembra 1862 sa Tolstoj oženil Sofiou Andrejevnou Behrsovou. Dcérou prominentného Moskovského lekára. Sofia bola od Leva o šestnásť rokov mladšia, no krásna a inteligentná. Prvé dieťa sa im narodilo v roku 1863, dovedna ich mali spolu trinásť.

Vrcholným dielom Leva Nikolajeviča Tolstoja je jeho veľkoromán Vojna a mier (1865-1869) kde opisuje priebeh napoleonských resp. rusko-francúzskych vojen. Jeho ďalšími nemenej úspešnými dielami boli romány Anna Kareninová (1877) a Vzkriesenie (1899). Tieto diela mu zabezpečili bohatstvo a slávu aj v západných krajinách.

Odvrátená strana úspechu

Jeho nasledujúci život však už taký ružový nebol. Rodinné vzťahy prechádzali dlhoročnými nezhodami, najmä s manželkou Sofiou, kde sa jednalo najmä a majetkové záležitosti. Jeho postoj k peniazom sa zmenil. Plánoval sa vzdať vaqčšiny svojho majetku, čomu chcela manželka Sofia zabrániť. V roku 1884 jej pripísal vlastnícke a autorské práva k jeho dielam napísaných do roku 1881.

Aj napriek úspechu na západe, však niektoré domáce inštitúcie neboli nadšené z postoja a myšlienok hlásaných v jeho dielach. Za svoje proticirkevné postoje bol v roku 1901 exkomunikovaný z ruskej pravoslávnej cirkvi.

Posledná cesta

V roku 1910 sa definitívne rozhodol pre útek od rodiny. Sprevádzal ho iba rodinný lekár Dušan Makovický. Útek v polovici zimy si vypýtal krutú daň, spisovateľov zápal pľúc. Dňa 20. novembra 1910 v byte výpravcu železničnej stanice v meste Astapovo vydýchol Tolstoj naposledy. Jeho pohreb sprevádzali tisíce roľníkov-nevoľníkov. Pochovaný je v meste Jasná Poljana v neoznačenom hrobe na zelenej pláni.

*dátumový údaj vychádzajúci z Gregoriánskeho kalendára, podľa Juliánskeho kalendára je údaj (28.08.1828 – 07.11.1910)

(30.11.1887 – 12.01.1966)

Americká herečka, držiteľka dvoch Oscarov.

Životopis

Elizabeth Rosemond Taylor sa narodila 27. februára 1932 v Londýne. Hoci sa narodila v Anglicku, obaja jej rodičia boli Američania, ktorí v Anglicku obchodovali s umením. Krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Taylorovci vrátili do Spojených štátov a začali nový život v Los Angeles.

Herectvo mala Elizabeth takpovediac v krvi. Jej matka bola herečkou ešte predtým ako sa vydala za Elizabethinho otca. Krátko po tom, ako sa rodina presťahovala do Californie, matkini známi jej radili, aby prihlásila malú Elizabeth na kamerové skúšky k filmu Gone with the Wind. Ona však odmietla.

Detská hviedza

Krátko potom sa o Elizabethinu peknú tváričku zaujímali hneď dve štúdiá Metro-Goldwyn-Mayer a Universal Pictures. Zmluvu podpísala so štúdiom Universal a to rovno na 7 rokov. Po roku však štúdio náhle od zmluvy odstúpilo.

Jej prvým filmovým debutom vo veku 10 rokov bol film There’s One Born Every Minute (1942). Bol to tiež jediný film, ktorý natočila pre Universal Pictures. Metro-Goldwyn-Mayer ju obsadilo do väčšej úlohy vo filme Lassie Come Home (1943), ktorý mal veľký úspech. MGM po ňom podpísalo s Taylorovou sedemročnú zmluvu s platom 100 dolárov za týždeň a s pravidelnými navýšeniami.

Úspech

V roku 1943 si tiež zahrala postavu Helen Burns vo filmovej verzii románu Charlotte Brontëovej, Jane Eyre. V roku 1944 prišiel film White Cliffs of Dover, no až film National Velvet z nej v jej 12 rokoch spravil hviezdu.

Na rozdiel od mnohých iných detských hviezd, Elizabethin prechod k dospelým rolám bol plynulý a jednoduchý. Hoci film Conspirator (1949) nebol veľmi úspešný, Taylorovej výkon v jej prvej dospelej úlohe bol kritikmi chválený. V čase natáčania filmu The Big Hangover (1950) už zarábala 2000 dolárov týždenne. Vo svojich 18 rokoch si zahrala vo filme Father of the Bride (1950) po boku Spencera Tracyho a Joan Bennettovej. Nasledovali filmy The Last Time I Saw Paris, Rhapsody a Elephant Walk.

Manželstvá a charita

Čo sa týka jej osobného života, istý čas sa stretávala s milionárom Howardom Hughesom, no potom vo veku 17 rokov, si vzala dediča hotelového impéria, Nickyho Hiltona. V roku 1952 nasledovalo manželstvo s hercom Michaelom Weldingom. Počas svojho života bola Elizabeth Taylor vydatá celkom 8 krát.

Taylor získala prvého Oscara pre najlepšiu herečku za úlohu prostitútky vo filme Butterfield 8 (1960). Druhého za film Who’s Afraid of Virginia Woolf?, kde si zahrala postavu obéznej nahnevanej manželky alkoholického profesora.

V neskorších rokoch Taylor neprestávala hrať, objavovala sa v televízii i na javisku. Okrem toho mala aj mnoho iných aktivít. V roku 1991 založila Nadáciu Elizabeth Taylor proti HIV/AIDS s cieľom podpory chorých a financovania výskumu liečby.

Herečkino trápenie

Počas 90. rokov ju trápilo viacero zdravotných problémov ako cukrovka, nádor na mozgu či operácia srdca. Po úspešnej operácii v roku 2009 sa dva roky nato jej problémy so srdcom vrátili.

Dňa 23. marca 2011 Elizabeth Taylor po zlyhaní srdca zomrela.

Rímskokatolícky kňaz, politik, predseda HSĽS, prezident Slovenského štátu.

Životopis

Ranný vek

Narodil sa do jednoduchej slovenskej rodiny v obci Veľká Bytča (dnešná Bytča). Otec bol roľníkom a mäsiarom. Bol druhým najstarším z desiatich súrodencov. Ľudovú trojjazyčnú školu navštevoval v rodnej Bytči. Neskôr ako svedomitému a usilovnému žiakovi bolo umožnené pokračovať v štúdiu na nižšom gymnáziu v Žiline a neskôr piaristické gymnázium v Nitre. Ako dieťaťu z kresťanskej rodiny mu rodičia vybrali povolanie kňaza. V roku 1906 ho nitriansky biskup Imrich Bende odporučil na štúdiá na Viedenskom Pázmaneu. Dňa 15.07.1911 bol Jozef Tiso slávnostne promovaný za doktora teológie.

Farár z Bánoviec

Od roku 1910-1914 pôsobil ako kaplán v obciach Rajec, Oščadnica a Bánovce nad Bebravou. Ako farár v Bánovciach nad Bebravou pôsobil v rokoch 1924-1945 aj počas funkcie prezidenta štátu. V roku 1914 sa stáva tzv. poľným kurátom 71. pešieho pluku Rakúsko-Uhorskej armády. Ako vojenský kňaz pomáha raneným a zmrzačeným vojakom. V Nitre pôsobí ako profesor teológie a neskôr aj ako biskupský tajomník.

Politická kariéra

Počas tzv. Pražského centralizmu vo vtedajšom Československu silnela vlna obranného s postoja Slovákov zoskupených v HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana). Jozef Tiso pôsobil v strane ako veľmi aktívny člen. Podarilo sa mu získavať čoraz silnejúce postavenie, najskôr v nitrianskej župe, neskôr aj v celoslovenskom rámci. Neustále sa aktívne venuje aj činnosti v spolkoch ako Spolok sv. Vojtecha alebo Orol. Dňa 12. Júna počas manifestácie spolku Orol používa protičeské vyjadrenia za ktoré bol o dva roky neskôr odsúdený na 2 mesiace väzenia. V roku 1925 sa stáva poslancom v Národnom zhromaždení kde pôsobí až do roku 1939. Jeho usilovná a cieľavedomá práca v radoch HSĽS mu v rokoch 1927-1929 vyniesla post ministra zdravotníctva a telesnej výchovy. Od roku 1930 Tiso zaujíma aj post podpredsedu HSĽS.

Prezident Slovenského štátu

V roku 1938 po obsadení Sudetského Česka a emigrácii vtedajšieho prezidenta Edvarda Beneša bol 7. októbra Tiso vymenovaný podpredsedom vlády autonómneho štátu. Neskôr v roku 1939 bol nahradený Karolom Sidorom. V krajine sa vyostrovala situácia vďaka nátlaku Nacistického Nemecka. Dňa 13. marca 1939 absolvuje Tiso rokovanie s Hitlerom v Berlíne, kde Hitler žiada urýchlené vyhlásenie samostatnosti pod hrozbou rozdelenia Slovenska medzi okolité krajiny. Nasledujúci deň Tiso vystúpil na zasadnutí slovenského snemu kde referoval o rokovaní s Hitlerom. Definitívne sa prijíma samostatnosť Slovenska a 15. Marca Nemecko obsadzuje Čechy a Moravu. Jozef Tiso sa od 14. Marca 1939 stáva ministerským predsedom Slovenského štátu a 26. Októbra prvým prezidentom Slovenského štátu. Popri tom sa 1. októbra stáva aj predsedom HSĽS.

V septembri roku 1941 začína riešenie tzv. židovskej otázky na Slovensku vydaním nariadenia o právnom postavení židov. V marci nasledujúceho roku prichádza k prvým transportom židov do koncentračných táborov zo Slovenska. Počas Slovenského národného povstania Tiso naďalej vystupuje ako spojenec Nemecka.

Povojnové zúčtovanie

V apríli 1945 prichádza k oslobodeniu Slovenska sovietskou armádou, čím prichádza Jozef Tiso o moc. Emigruje do susedného rakúska kde sa ukrýva v kláštore. Spojenecké vojská ho vydali do Československa kde s ním bol vedený značne spolitizovaný proces. Jeho výsledkom bol trest smrti obesením za vlastizradu. Vtedajší prezident Edvard Beneš mu neudelil milosť opierajúc sa o hlasovanie Gottwaldovej vlády.

Dňa 18. Apríla 1947 v skorých ranných hodinách bol v Justičnom paláci v Bratislave Jozef Tiso popravený. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.