Slovenský spisovateľ, básnik, dramatik, advokát, no najmä významný predstaviteľ slovenskej literárnej obce.

Životopis

Rodina

Pavol Országh sa narodil v oravskej obci Vyšný Kubín. Pochádzal z rodiny nižšieho šľachtického rodu. Otec Mikuláš, povolaním garbiar a roľník a matka Terézia mali dovedna päť detí, avšak až dve z nich zomreli v pomerne mladom veku. Pavol Országh bol zo súrodencov najmladší.

Mladosť

Svoje vzdelanie začal na ľudovej škole v obci Leštiny v roku 1854, neskôr na isté obdobie v obci Jasenová. Mladý Pavol Országh patril medzi šikovných žiakov. Na ďalšie štúdium však v roku 1862 putoval do maďarského Miškovca, konkrétne na nižšie evanjelické gymnázium, kde taktiež vedomostne exceloval. Počas svojich štúdií, bol v starostlivosti svojho strýka. V tom čase začína mladý Pavol Országh písať básne. Jeho ranná tvorba bola však výlučne v maďarskom jazyku. Po smrti strýka v roku 1865 však prichádza nazad na Slovensko, svoje vzdelanie dokončuje v Kežmarku v roku 1870.

Ranná tvorba

Počas tohto obdobia naplno prejavuje svoj talent a lásku k poézii, svoju tvorbu však píše nielen v maďarčine ale aj v nemčine. Zúčastňuje sa niekoľkých básnických súťaží, kde si neskôr uvedomuje potrebu písať vo svojom rodnom jazyku. V roku 1868 vznikajú jeho prvé literárne diela vydané pod svojim umeleckým pseudonymom Jozef Zbranský, dráma Vzhledanie (ako príloha v časopise Sokol) a básnická zbierka Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (venované A.Sládkovčovi).

Po úspešnom ukončení štúdia v Kežmarku, nasmeroval svoje ďalšie vzdelávanie na prešovskú právnickú akadémiu Evanjelického kolégia. V roku 1871 sa spolupodieľal s Kollomanom Banšellom na napísaní almanachu Napred. Jeho kritika mu však na istý čas neumožnila publikovať svoju tvorbu v literárnom časopise Orol.

Zákony a paragrafy

Štúdium práva ukončil v roku 1872. Následne začína pracovať ako súdny praktikant, neskôr ako advokátsky osnovník, no už v roku 1875 sa stáva advokátom v oravskej obci Námestovo. O rok na to vykonáva funkciu podsudcu na okresnom súde v Dolnom Kubíne.

Dňa 15. mája 1876 sa Pavol Országh oženil so svojou dlhoročnou známou Ilonou Novákovou. Ich manželstvo bolo šťastné, avšak bezdetné.

V roku 1877 Pavol Országh použije prvý krát pseudonym Hviezdoslav, konkrétne v básnickom nekrológu uverejnenom v periodiku Národné noviny po smrti Villiama Paulínyho-Tótha. V roku 1879 sa z miesta podsudcu v Dolnom Kubíne opäť vracia do advokátskej praxe v Námestove.

Jeho práca neustále kolidovala s literárnou činnosťou, napriek tomu v nej získava mnohé inšpirácie k dielam. V danom období vznikajú azda jeho najvýznamnejšie epická diela  Hájnikova žena (1883), Gábor a Ežo Vlkolínsky (1884, 1890) či Bútora a Čútora (1888).

Ťažké obdobie

Avšak tieto dekády života Pavla Országha Hviezdoslava boli vo veľkej miery pre neho tažkou životnou skúškou. Krátko po sebe zomierajú jeho blízky príbuzní, svokra Žofia Nováková, matka, otec a brat Mikuláš a v roku 1895 aj svokor.

Po smrti brata v roku 1889 si Pavol s Ilonou si následne deti Sidóniu a Jaroslava adoptujú. Ich zákonná matka o ne neprejavovala záujem.

Koncom roka 1899 sa Hviezdoslav opäť sťahuje do Dolného Kubína. Zakrátko sa zrieka práce advokáta a venuje sa iba literárnej činnosti. V roku 1903 sa stáva v Dolnom Kubíne na isté obdobie riaditeľom filiálky Tatrabanky. Dané obdobie v Hviezdoslavovom živote je poznačené jeho podlomeným zdravím, avšak neustále tvorí. V roku 1909 vzniká dráma-tragédia s biblickým námetom Herodes a Herodias. V priebehu prvej svetovej vojny vzniká proti vojensky orientovaný lyrický cyklus 32 sonetov pod názvom Krvavé sonety (1914-1918). Tragédie však známeho spisovateľa naďalej neopúšťajú. V lete 1915 zakrátko po sebe zomierajú Hviezdoslavove adoptívne deti, Jaroslav a Sidónia.

Nakrátko v politike

V povojnovej Prvej česko-slovenskej republike sa mu ušla pozícia ako člen výkonného výboru v Slovenskej národnej rade, v Dolnom Kubíne. Neskôr v roku 1919 sa stáva poslancom v Národnom zhromaždení česko-slovenskom.

Posledné chvíle

Bohužiaľ, politického života si Hviezdoslav veľmi neužil. Jeho zdravotné komplikácie ho neprestali sužovať. Prekonaný zápal pľúc vystriedali problémy so srdcom. Ani kúpeľná liečba, ani vtedajší vychýrení lekári mu však nedokázali pomôcť.

Dňa 08.11.1921 vydýchol Pavol Országh Hviezdoslav naposledy. Pochovaný je v Dolnom Kubíne.

Tanečnica a hollywoodska herečka.

Životopis

Detstvo

Audrey Hepburn sa narodila ako Audrey Kathleen Ruston v Bruseli, v Belgicku. Keď mala šesť rokov, jej otec, Joseph Victor Anthony Hepburn-Ruston, pôvodom Brit, rodinu opustil. Matka, barónka Ella van Heemstra, pôvodom Holanďanka, sa následne s Audrey a jej dvomi bratmi presťahovala do sídla svojho otca v Arnheme v Holandsku. Nasledujúci rok, 1936, opustila Audrey Holandsko aby študovala na súkromnej internátnej škole v Kente v Anglicku, kde absolvovala tanečné kurzy.

Kariéra a II. Svetová vojna

10. mája 1940 začala invázia nacistických Nemcov do Holandska. Audreyna rodina tak bola nútená znášať útrapy päťročného útlaku nacistov. Počas nemeckej okupácie trpela Audrey podvýživou, ktorá sa dlhodobo podpísala na jej váhe. Počas vojny jej matka zmenila meno na Edda, aby sa vyhla problémom, ktoré mohlo dcérine anglické meno priniesť.

Po vojne prejavovala Hepburn naďalej záujem o tanec. Študovala balet v Amsterdame a neskôr v Londýne. V roku 1948 debutovala na javisku ako zboristka v muzikáli High Button Shoes v Londýne. Nasledovali ďalšie drobné úlohy na britskej scéne napríklad v Sauce Tartare (1949). V pokračovaní hry, Sauce Piquant (1950), už bola obsadená s vyšším platom.

Jej celovečerný filmový debut prišiel v roku 1951 s filmom One Wild Oat. Nasledovali úlohy v takých filmoch ako Young Wives’ Tales (1951) a The Lavender Hill Mob (1951). Ďalší projekt ju predstavil už aj americkému publiku. Vo svojich 22 rokoch šla Audrey Hepburn do New Yorku, aby si zahrala v broadwayskej produkcii Gigi.

Ocenenia

Jej ďalším významným filmom bol Roman Holiday (Prázdniny v Ríme) v roku 1953, v ktorom stvárnila postavu princeznej Anny. Za túto úlohu získala Oscara, čo znamenalo veľký úspech už na začiatku jej filmovej kariéry. Šesť týždňov po tom, ako bola ocenená Oscarom za najlepší ženský herecký výkon, získala Tony Award za výkon v broadwayskej hre Ondine. V hre sa stretla i s hercom Melom Ferrerom, ktorého si následne dňa 25. septembra 1954 vo Švajčiarsku vzala za manžela. V roku 1954 získala ďalšiu nomináciu na najlepšiu herečku za výkon vo filme Sabrina.

V roku 1956 stvárnila Audrey Natashu Rostow v snímke War and Peace (Vojna a mier). Ďalší rok zažiarila po boku Freda Astaira v muzikáli Funny Face. Tu očarila divákov i svojimi tanečnými schopnosťami.

Manželia a deti

Koncom roka 1958 zistila Audrey, že je tehotná, no mala už podpísanú zmluvu na film The Unforgiven (1960), ktorý sa začal nakrúcať v januári 1959. Neskôr v tom mesiaci, počas natáčania, spadla z koňa a poranila si chrbát. O dieťatko nešťastne prišla. Bol to v poradí už jej druhý potrat, ktorý niesla veľmi ťažko.

V roku 1959 získala Hepburn ďalšiu nomináciu na Oscara za svoju úlohu v Nun’s Story (Príbeh mníšky). Pravdepodobný vrchol svojej kariéry dosiala v roku 1961 v snímke Breakfast at Tiffany’s (Raňajky u Tiffanyho). Za film si Hepburn vyslúžila štvrtú nomináciu na Oscara.

17. júla 1960 sa narodil Sean Hepburn Ferrer, vytúžený syn Audrey a Mela. Hepburn prekonala ďalšie dva potraty v roku 1965 a 1967. Po 14-ročnom manželstve sa 5. decembra 1968 s Melom Ferrerom rozviedli.

Jej úspešná kariéra pokračovala, keď si zahrala vo filmoch The Children’s Hour (1961), Charade (1963). Následne bola obsadená do všeobecne uznávaného hudobného filmu My Fair Lady (1964).

V júni 1968 sa zoznámila s talianskym psychiatrom Andreom Dottim. Vydala sa za neho 18. januára 1969 vo veku 39 rokov. Dňa 8. februára 1970 porodila ich spoločného syna Luca Dottiho. V roku 1974 sa snažili o ďalšie dieťa, ale nasledoval potrat. Ich spoločné manželstvo trvalo trinásť rokov a skončilo v roku 1982.

Od roku 1980 až do svojej smrti, Hepburn žila s holandským hercom Robertom Woldersom, s ktorým prežila údajne najšťastnejšie obdobie svojho života.

Charita

Hoci sa pustila do natáčania niekoľkých ďalších filmov, v roku 1988 bola jej hlavným cieľom pomoc organizácii UNICEF. Ona a Wolders cestovali po svete šesť mesiacov v roku, čím privádzali pozornosť na potreby hladujúcich, chorých detí po celom svete.

V roku 1992, jej bola diagnostikovaná rakovina pankreasu. Po neúspešnej operácii jej lekári dali len tri mesiace života. Audrey Hepburn zomrela dňa 20. januára 1993 vo veku 64 rokov.

Americká tanečnica, no predovšetkým medzinárodná filmová hviezda.

Životopis

Detstvo

Rita Hayworth sa narodila ako Margarita Carmen Hayworth dňa 17. októbra 1918 v New Yorku. Jej otec, rodený Španiel, Eduardo Cansino, bol tanečníkom. Matka, Volga, zasa vystupovala v broadwayských predstaveniach Ziegfeld Follies. Čoskoro potom, čo sa narodila ich dcéra, jej skrátili meno na Rita Cansino. Keď mala Rita deväť rokov, rodina sa presťahovala do Los Angeles v Kalifornii, kde filmový priemysel priam prekvital. Tam vyučoval Eduardo tanec a režíroval tanečné scény pre rôzne štúdiá. V čase, keď mala Rita 12 rokov, už tancovala profesionálne. Spolu s otcom vystupovali pod názvom Dancing Cansinos 20 krát do týždňa.

Čo sa vzdelania týka, navštevovala Rita najprv Carthay School a neskôr strávila svoj prvý a jediný rok na vysokej škole Hamilton High. Popri tom navštevovala samozrejme herecké a tanečné kurzy.

Tanečnica herečkou

Zlom v kariére Rity Cansino nastal, počas toho ako spolu s otcom vystupovali v Mexiku. Tu si ju všimol Winfield R. Sheehan z Fox Film Corporation a mladé 16 ročné dievča najal do filmu Dante’s Inferno (1935). Hoci film nebol úspešný, Rita Cansino podpísala so štúdiom Fox celoročnú zmluvu. Počas tohto roka si zahrala menšie, etnické role vo filmoch Charlie Chan in Egypt (1935), Under the Pampas Moon (1935), Paddy O’Day (1935) a Human Cargo (1936), v ktorých stvárnila egyptskú, argentínsku, írsku a ruskú tanečnicu.

Životné zmeny

V roku 1937 sa vydala za Edwarda C. Judsona, muža, ktorý bol o 22 rokov starší než ona. Pracoval ako predavač áut a podnikateľ. Stal sa Ritiným manažérom. Na jeho odporúčanie si Rita zmenila nielen priezvisko, ale tiež si zafarbila svoje tmavohnedé vlasy na tmavočervené. Judson tvrdo pracoval a podarilo sa mu získať pre teraz už Ritu Hayworth veľa priestoru v novinách a časopisoch. Nakoniec jej pomohol získať sedemročný kontrakt so štúdiom Columbia Pictures.

Po niekoľkých úlohách v priemerných filmoch, konečne získala dôležitú úlohu vo filme Only Angels Have Wings (1939). Stvárnila tu nevernú manželku a blysla sa popri hercovi Cary Grantovi. Po filme jej prišli pozitívne ohlasy rovnako ako ďalšie filmové ponuky. Dva roky na to už bola sama hviezdou.

Sľubná kariéra

V roku 1941 sa objavila popri Jamesovi Cagneym v Strawberry Blonde. V tom istom roku tiež zdieľala tanečný parket s Fredom Astaireom v You’ll Never Get Rich. Nasledujúci rok hrala Hayworth v troch ďalších veľkých filmoch, My Gal Sal, Tales of Manhattan a You Were Never Lovelier. Hoci jej kariéra závratne stúpala, jej manželstvo upadalo. Ten istý rok sa s Edwardom Judsonom rozviedla.

Manželstvá a rozvody

Už v roku 1943 sa vydala za Orsona Wellesa, slávneho herca, režiséra a scenáristu, s ktorým mali neskôr dcéru, Rebeccu. V tomto čase zarábala Hayworth viac než 6 000 dolárov týždenne ako popredná herečka Columbia Pictures. V roku 1944 si zahrala s Genom Kellym v Cover Girl (1944). Ritina sláva pokračovala v raste po tom, čo natočila Tonight and Every Night (1945) a Gilda (1946). Z týchto filmov je film Gilda označovaný za najpamätnejší.

Počas nakrúcania filmu The Lady From Shanghai, v ktorom hrala a ktorý Welles režíroval, podala žiadosť o rozvod. V roku 1948 sa s Wellesom rozviedla. Čoskoro sa však zaľúbila do princa Aly Khana, ktorý slúžil ako zástupca Pakistanu v OSN. Hayworth a Khan sa vzali v roku 1949 a mali spolu dcéru, princeznú Yasmin Aga Khan. Potom, čo sa iba po dvoch rokoch manželstva rozviedli, sa Hayworth neskôr vydala za speváka Dicka Haymesa. Po rozvode nasledovalo jej piate a posledné manželstvo s filmovým producentom Jamesom Hillom.

Zákerná choroba

Aj keď získavala pravidelné filmové úlohy, jej práca už nemala také čaro ako kedysi. Po účinkovaní vo viac ako 40 filmoch, prišiel v roku 1972 posledný, The Wrath of God. V roku 1971 sa ešte pokúsila o divadelnú kariéru, no pokus skončil neúspešne po zistení, že si nedokáže zapamätať svoje repliky. Hayworth trpela Alzheimerovou chorobou, ktorú jej lekári diagnostikovali v roku 1980. O rok neskôr bola umiestnená do starostlivosti svojej dcéry, princeznej Yasmin. Po rokoch boja s chorobou Rita Hayworth zomrela 14. mája 1987, v byte, ktorý zdieľala s dcérou v New Yorku.

Vyhľadávaná holandská tanečnica, kurtizána a počas prvej svetovej vojny špiónka.

Životopis

Mladosť

Vlastným menom Margaretha Geertruida Zelleová, sa narodila v meste Leeuwarden v Holandsku. Otec skrachovaný obchodník s klobúkmi, mal s manželkou Antje troch synov a dcéru Margarethu. Krátko po rozvode sa však sťahuje a zanedlho druhýkrát žení. Margarethina matka onedlho zomiera a deti tak putujú do starostlivosti príbuzných.

Rodina

Ako osemnásťročná odpovedá na zverejnený inzerát dôstojníka Rudolfa MacLeoda, ktorý hľadal manželku. Následne dňa 11. Júla 1895 sa zosobášia. Neskôr s ním odchádza do Indonézie, kde sa im narodia dve deti. Margaretha sa venuje študovaniu miestnych tradícií a zvyklostí. Vstupuje do miestneho tanečného súboru a v roku 1897 začína používať umelecké meno Mata Hari (Oko úsvitu).Manželstvo Margarethy a Johna však nebolo šťastné. Jej manžel bol alkoholik, ktorý pravidelne ventiloval svoj hnev na partnerke. Hádky, bitky a nevera s prostitútkami na dennom poriadku, prinútili Margareth manžela niekoľkokrát opustiť. Medzičasom neznámy nepriateľ jej druha otrávil ich deti, pričom starší chlapec zomrel. Následne sa sťahujú naspäť do Holandska, kde ju muž Rudolf definitívne opúšťa a berie si so sebou aj dcéru.

Sláva tanečnice

V roku 1903 prichádza Margareth do Paríža. Začína si privyrábať pózovaním pre maliarov a fotografov. V roku 1905 využíva znalosti orientálnej kultúry a tancov a stáva sa tanečnicou. Manželský pár sa v roku 1907 oficiálne rozvádza. Veľmi rýchlo sa Margarethina popularita rozšírila. Mladá, okúzľujúca a sporo odetá tanečnica si poľahky získavala priazeň Parížanov. Jej vystúpenia zväčša končili úplnou nahotou, čo bolo v tom čase nevídané. Aj preto boli jej vystúpenia vypredané do posledných miest. Spolu s rastúcou slávou sa teší aj početnej mužskej obľube. Stáva sa vyhľadávanou milenkou a kurtizánou. Medzi jej nápadníkov patrili vysokopostavení vojenskí dôstojníci, politici a bohatí a vplyvní muži spoločnosti.

Špionáž a kontrašpionáž

V čase prvej svetovej vojny sa však necháva jedným z jej milencov zatiahnuť do špionáže medzi Francúzskom a Nemeckom. Ako občianka Holandska, ktoré zaujalo neutrálny postoj, mohla voľne cestovať bez náznaku podozrenia. Nakoľko viedla nákladný život, peniaze ktoré jej platila Nemecká strana jej výrazne prilepšili. Mata Hari však neoplývala vysokým intelektom, preto bolo jej odhalenie len otázkou času. Napokon sa tak stalo, avšak Francúzi ju použili ako kontrašpiónku na nemeckej strane. Zakrátko je však jej pravá totožnosť odhalená a Mata Hari je v Elyzejskom paláci zatknutá.

Trest

Súdny proces s Mata Hari však bol značne ovplyvnený. Čomu svedčia aj neskoršie výpovede zúčastnených svedkov. Jej činnosti sa pripisovala zásluha na smrti viac ako 50 tisíc francúzskych vojakov. Každopádne informáciám ktoré podávala jednej aj druhej strane sa neprikladal skoro žiadny význam. Aj napriek tomu bola odsúdená na trest smrti.

Dňa 15 októbra 1917 bola Mata Hari popravená zastrelením. Jej telo následne poskytli mladým medikom na vedecké účely.

Celým menom Victor Marie Vicomte Hugo, politik, básnik, ale najmä spisovateľ a dramatik. Patrí medzi vrcholných predstaviteľov francúzskeho romantizmu.

Životopis

Ranný vek

Narodil s v meste Besançon vo Francúzsku. Otec Joseph Leopold Sigisbert Hugo a matka Sophie Trebuchet mali troch synov. Deti vychovávala matka v Paríži, otec zastával post guvernéra a generála v talianskej provincii Avellino. Matka mala vo francúzsku milenca menom Victor Fanneau Lahorie, zarytý odporca francúzskej vlády (neskôr popravený). Predpokladá sa, že práve vzťah mladého Huga s Lahoriem formoval jeho neskorší postoj voči francúzskej mocnosti. Lásku k poézii a literatúre v ňom vyvolala matka. V dvanástich rokoch bol spolu s bratmi poslaný do školy v Pension Cordier, kde študoval vedu a čas si krátil písaním poézie. Ako pätnásťročnému sa mu podarilo vyhrať niekoľko francúzskych súťaží, za ktorú neskôr obdrží kráľovskú odmenu.

Plodné obdobie

V roku 1822, jeden a pol roka po smrti jeho matky, sa rozhodol oženiť. Robí tak z dôvodu matkinej nevôle ku vzťahu Huga s Adèle Foucherovou. Splodili päť detí. V tom istom roku vydáva Hugo svoju prvú zbierku básní Ódy a rozličné básne (Odes et poésies diverses). Spolu s priateľmi Alfredom de Musset a Charlesom Nodier založil v roku 1824 skupinu spisovateľov a dramatikov využívajúc nový neoklasicistický štýl. V roku 1826 v ňom publikuje dielo Ódy a balady (Odes et ballades). Po roku 1826 prestáva vo svojich básňach ospevovať kráľa Karola X. ale svoj obdiv presmeruje na Napoleona III.V októbri 1827 vystúpil pred predstavením svojej hry Cromwell, kde apeloval na vyjadrovanie prirodzených prvkov, pozitívnych aj negatívnych v divadelných hrách. Jeho vzorom bol William Shakespeare. Po Cromwellovi nasledovalo niekoľko ďalších hier, avšak až v roku 1830 sa mu podarilo uviesť veľmi populárnu hru Hernani. V roku 1831 publikoval úspešnú novelu Chrám matky božej v Paríži (Notre Dame de Paris).

V tom istom roku prežíva Hugo ťažké obdobie. Manželka ho opúšťa kvôli jeho priateľovi a kritikovi Charlesovi Augustinovi Sainte-Beuve. Hugo situáciu reflektoval vo svojej najkrajšej básnickej zbierke Jesenné lístie (Les Feuilles d’automne).

Neskôr sa Hugo zaplieta s miestnou prostitútkou Juliette Drouetovou. Ktorú vytiahne z ulice a poskytne jej prácu jeho osobnej asistentky.

V exile

Po páde monarchie sa Hugo stáva veľmi populárny a zároveň aj bohatý. Po revolúcii sa u neho objavuje výzva, stať sa politikom. Úspešne bol zvolený do francúzskeho parlamentu. Spočiatku bol stúpencom Napoleona III. no neskôr začína proti nemu brojiť. Verejne vyzýva bežných ľudí, aby sa postavili na odpor, čím sa jeho život ocitá v nebezpečenstve. Jeho družka a asistentka Julliette mu zariaduje bezpečný úkryt, zachraňuje jeho diela, no najmä organizuje jeho útek do cudziny. Hugova cesta pred prenasledovaním sa končí na Normanských ostrovoch, konkrétne Jersey a Guernsey. Následne sú jeho diela vo francúzsku zakázané. Na ostrovoch sa Hugo hlbšie zaoberá svojimi pocitmi a vyjadruje ich v mnohých dielach. V roku 1862 vychádza Hugovi  najslávnejší román Bedári (Les Misérables).

Návrat velikána

Do rodnej krajiny sa vracia až v roku 1870, po porážke Napoleona III. pruskými vojskami. Stáva sa za svoj predchádzajúci postoj veľmi obľúbený a v roku 1875 je opäť zvolený do parlamentu.

Dňa 22. Mája v roku 1885 Victor Hugo zomiera. Pochovaný je v hrobke parížskeho Pantheónu

Celým menom Ernest Miller Hemingway bol významným americkým spisovateľom, novinárom.

Životopis

Rodinné pomery a detstvo

Narodil sa v meste Oak Park v štáte Illinois v USA. Pochádzal z rodiny lekára a speváčky, dovedna mali 6 detí. Ernest bol druhý najstarší. Vzťah matky k Ernestovi bol pomerne zvláštny. Nakoľko si želala dvojičky dievčatá, obliekala ho spolu so staršou sestrou akoby nimi boli. To ho do istej miery poznačilo aj v jeho nasledujúcej tvorbe. Ako operná speváčka naň naliehala aby hral na piáno, čo bol neustále zdroj konfliktov. Naopak otec v ňom prebudil vášeň poľovačky a dobrodružstvo v prírode.

Vzdelanie

Od roku 1913 do roku 1917 navštevoval miestnu strednú školu, kde sa venoval športom ako box, futbal alebo vodné pólo. Najviac vynikal predovšetkým na hodinách angličtiny. Neskôr začal navštevovať hodiny žurnalistiky a v roku 1916 vydal svoj prvý novinársky debut.

Kariéra na bojisku

Na začiatku v roku 1918 narukoval do Červeného Kríža v Kansas City a plánoval sa stať vodičom sanitky na talianskom fronte. V máji odišiel z New Yorku do Paríža a v júni bol už na talianskom fronte. 8. mája bol vážne zranený po ostreľovaní mínometnou paľbou, keď niesol z kantíny čokoládu a cigarety chlapom na bojisku. Napriek svojim zraneniam zachránil život talianskemu vojakovi za čo si vyslúžil taliansku striebornú medailu za statočnosť.

V nemocnici sa zoznámil s sestričkou Agnes von Kurowsky s ktorou prežil ľúbostný románik. Napísal o ňom v autobiografickom románe Zbohom zbraniam. Najviac ho desila jeho smrteľnosť s ktorou pred vstupom na front nepočítal a aj  bezmocnosť keď nevedel a nerozumel doktorom či jeho zranené nohy budú amputovať alebo nie.

Spisovateľ a ženy

V januári roku 1919 sa vrátil do USA. S Agnes boli rozhodnutí sa vziať. No v marci toho istého roku ho odmieta nakoľko už bola zasnúbená s talianskym vojakom. Toto odmietnutie pravdepodobne neskôr poznamenalo aj jeho nasledujúce vzťahy.

V roku 1922 sa oženil s jeho prvou ženou Hadley Richardson. Presťahovali sa do Príža. Ernest tam dostal prácu zahraničného korešpondenta. V tom období bol označený za člena „stratenej generácie“ autorov 20tych rokov. V roku 1926 vyšla jeho prvá novela Slnko aj vychádza.

V roku 1927 sa rozvádza s manželkou Hedley a následne sa žení s Pauline Pfeiffer. S ňou sa rozvádza po návrate z španielskej občianskej vojny kde pôsobil ako novinár. Z jeho zážitkov vzišiel román Komu zvonia do hrobu.

Hemingway sa žení do tretice v roku 1940 s Martou Gellhornovou. Zakrátko však stretáva v Londýne počas zúriacej druhej svetovej vojny svoju budúcu štvrtú manželku Mery Welshovú. Manželstvo im vydržalo až do smrti. Počas výletu spolu s manželkou do Benátok sa však platonicky zamiluje do istej tínedžerky z čoho vzišla novela Across the River and into the Trees ktorá bola kritikmi doslova rozdupaná.

Svetový úspech

Nasledujúci rok ako odozvu na zlú kritiku napísal svoje dielo Starec a more. Ktoré stihol za neuveriteľných 8 týždňov a ako sám hovorieval:“je to to najlepšie čo som za celý život napísal“.

Kniha Starec a more sa stala knihou mesiaca a Ernesta Hemingwaya celosvetovo preslávila. V roku 1952 za ňu získal Pulitzerovu cenu.

Depresívne obdobie

Mesiac po ocenení odlieta na výlet do Afriky, no jeho lietadlo havaruje. Hemingway s manželkou sú vážne zranení, čo malo následky do konca jeho života. Po havárii prepadol depresiám a alkoholu. Nasledovalo 12 pokusov o samovraždu. V roku 1940 mu bola udelená Nobelova cena za mier.

Ráno 2. júla 1961 sa Ernest Hemingway sa vo svojom dome v Ketchume zastrelil.