Herečka švédskeho pôvodu, hviezda mnohých amerických filmov a držiteľka viacerých ocenení.

Životopis

Rodina

Ingrid Bergman sa narodila 29. augusta 1915 v Štokholme, vo Švédsku. Už počas detstva postihlo jej rodinu viacero tragédií. Jej matka, Friedel Adler Bergman, pôvodom Nemka, zomrela, keď bola Ingrid ešte len batoľa. Jej otec, Justus Samuel Bergman, Švéd, sa o Ingrid staral až do svojej smrti, keď mala 12 rokov. Justus, ktorý vlastnil fotografické laboratórium, povzbudzoval Ingridine umelecké vlohy a dokonca už ako malú ju filmoval na kameru. Po smrti svojho otca, bola Ingrid ponechaná do opatery jej slobodnej tety, ktorá však zomrela v priebehu niekoľkých mesiacov. Nakoniec Ingrid dospela u strýka a jeho rodiny.

Začiatky

Bergman navštevovala súkromnú školu, kde účinkovala v mnohých hrách. Začiatkom 30-tych rokov sa zapísala na Royal Dramatic Theater School v Štokholme. Odišla však odtiaľ už po roku, aby začala svoju profesionálnu kariéru. V roku 1934 debutovala vo filme Monkbrogreven. Čoskoro na to sa objavili i ďalšie filmové role v jej rodnom Švédsku, vrátane romantickej drámy Intermezzo (1936). Nasledujúci rok sa vydala za švédskeho lekára Petter Lindstroma. Pár mal spolu dcéru, Friedel Piu.

Vychádzajúca hviezda

Jej výkon vo filme Intermezzo, upútal pozornosť hollywoodskeho filmového producenta Davida O. Selznicka, ktorý kúpil práva na pretvorenie filmu v Hollywoode s Ingrid v hlavnej úlohe. V roku 1939, na žiadosť Davida O. Selznicka sa Ingrid presťahovala do Hollywoodu. Týmto krokom začala hviezdnu kariéru, ktorá trvala až päť desaťročí. Hollywoodska verzia filmu, Intermezzo: A Love Story (1939), bola úspešná a Ingrid podpísala so Selznickom sedemročnú zmluvu.

V jej ranej americkej filmovej tvorbe bola Bergman stavaná najmä do úloh cnostných žien. Vo filme Adam Had Four Sons (1941), si zahrala oddanú vychovávateľku, vo filme Rage in Heaven (1941) zasa vernú manželku. V roku 1942 podala Bergman hviezdny výkon ako žena rozpoltená medzi dvoma mužmi, keď si zahrala popri Humphrey Bogartovi a Paulovi Henreidovi vo filme Casablanca. Film mal medzi divákmi ohromný úspech a stal sa takpovediac klasikou, čo Ingrid zaistilo miesto v srdciach fanúšikov v nasledujúcich rokoch.

Úspech a sláva

Po Casablance vzala úlohu Márie vo filmovom prepise románu Ernesta Hemingwaya, For Whom the Bell Tolls (Komu zvonia do hrobu) v roku 1942. Vo filme si zahrala vedľa úspešného hereckého kolegu Garyho Coopera. Práve za tento film bola po prvý krát nominovaná na Oscara pre najlepšiu herečku.

Prvého Oscara získala za prácu na filme Gaslight (1944), v ktorom stvárnila mladú ženu, ktorej manžel sa snaží, aby ju dohnal k šialenstvu. Nasledujúci rok, bola opäť nominovaná na najlepšiu herečku za film The Bells of St Mary, kde popri nej stál Bing Crosby. Potom Ingrid pracovala na dvoch filmoch Alfreda Hitchcocka, Spellbound (1945) a Notorious (1946). Mnohí považujú jej výkon v druhom Hitchcockovom filme za jej najlepší.

Aby nebola jej práca len jednotvárna, vzala Bergman rolu v predstavení Joan of Lorraine na Broadwayi. V roku 1948 si zahrala vo filmovej verzii tejto hry, a bola opäť nominovaná na Oscara za najlepší ženský herecký výkon, aj keď samotný film nemal veľký úspech.

Aféry

Po tom ako Bergman požiadala talianskeho režiséra Roberta Rosselliniho o spoluprácu, prišli prvé škandály súvisiace s jej osobou. Počas nakrúcania filmu Stromboli (1950) sa Bergman a Rossellini, hoci boli obaja zadaní, spolu zaplietli. Tehotná s Rosselliniho dieťaťom, požiadala Bergman svojho manžela o rozvod, ale on spočiatku odmietol. Bergman nakoniec porodila syna, Roberta, len niekoľko dní pred tým, ako ich rozviedli. Čoskoro sa vydala za režiséra Rosselliniho, ale pletky v jej súkromnom živote mali dopad na jej kariéru. Ďalšie filmy, ktoré s Rossellinim natočili nemali medzi divákmi ani kritikmi úspech. S Rossellinim mali spolu ešte 2 ďalšie deti, predtým ako sa v roku 1956 rozviedli.

V roku 1956 sa jej tiež podaril triumfálny návrat do amerických kín s filmom Anastasia (1956). Za svoj výkon Bergman získala svojho druhého Oscara. Čoskoro nasledovali ďalšie filmy, vrátane romantickej komédie z roku 1958 Indiscreet s Cary Grantom.

Posledné ocenenia

V roku 1974 si Bergman vyzdvihla ďalšiu sošku Oscara za vedľajšiu rolu vo filme Murder on the Orient Express. V tejto dobe jej bola diagnostikovaná rakovina prsníka. Aj napriek chorobe však pokračovala v práci. Jej posledné vystúpenie bolo v roku 1982 v televíznom filme Golda, kde si zahrala legendárnu izraelskú vodkyňu Goldu Meirovú. Stvárnenie Meirovej jej získalo cenu Emmy.

Ingrid Bergman zomrela v roku 1982 v deň svojich narodenín, dňa 29. augusta v Londýne vo veku 67 rokov.

Americký divadelný a filmový herec, Humphrey Bogart, bol hollywoodskym umelcom, známym pre jeho všestrannosť a individualitu.

Životopis

Rodinné pomery

Humphrey DeForest Bogart sa narodil v New Yorku 25. decembra 1899. Bogart sa narodil do bohatej a prominentnej newyorskej rodiny, ktorej korene siahali až k prvým holandským koloniálnym osadníkomv New Yorku. Jeho otec, Belmont DeForest Bogart, bol úspešný a rešpektovaný kardio chirurg. Jeho matka, Maud Humphrey, bola maliarkou a umeleckou riaditeľkou ženského módneho časopisu The Delineator.

Mladosť

Navštevoval niekoľko súkromných škôl, vrátane Trinity School v New Yorku. Trochu prekvapivo ako školák nemal o drámu nijako zvlášť záujem. Bogart opustil školu, aby slúžil v americkom námorníctve počas prvej svetovej vojny. Kým slúžil u vojenskej polície, istý väzeň sa pokúsil o útek a udrel Bogarta do úst. Jazva nad hornou perou, ktorú si z vojny odniesol, sa neskôr stala charakteristickým znakom jeho vzhľadu drsňáka. Po návrate domov Bogart krátko pracoval ako úradník na Wall Street.

Kariéra na filmovom plátne

O rok neskôr stretol herečku menom Alice Brady, ktorá mu dohodila prácu inšpicienta v putovnej produkcii The Ruined Lady. Neskôr začal i sám Bogart hrať. V roku 1921, debutoval na javisku ako japonský čašník v inscenácii zvanej Drifting. Potom sa Bogart, ktorý dlho nevedel, akým smerom sa vybrať, konečne rozhodol, že sa stane hercom. Viac ako desať rokov sa snažil naštartovať svoju hereckú kariéru, no získal len menšie úlohy v seriáloch ako sú Nerves a The Skyrocket. Potom, v roku 1934, prišiel Bogartov prevratný výkon v The Petrified Forest. Vykreslil Duka Manteena, vraha utečenca, tak vierohodne, že prvýkrát, keď vyšiel na scénu, ľudia skríkli od hrôzy.

Výkon v tomto filme viedol k tomu, že sa mu kopili ponuky na úlohy podobného charakteru. Medzi jeho rané gangsterské filmy patrili The Great O’Malley (1937), Dead End (1937), Crime School (1938) a King of the Underworld (1939). Bogart sa však cítil byť obmedzovaný, keď hral film po filme len podobné úlohy. Pri stvárnení prefíkaného no čestného súkromného detektíva Sama Spadea vo filme The Maltese Falcon (1941), však naplno ukázal svoju všestrannosť.

V roku 1942 prišlo obsadenie do hlavnej úlohy vo vojnovej dráme Casablanca. Stvárnil tu postavu Ricka Blaina, amerického emigranta, ktorý sa snaží počas druhej svetovej vojny oživiť svoj vzťah so svojou nórskou láskou, ktorú stvárnila Ingrid Bergman. Casablanca získala tri Oscary za najlepší film, najlepší scenár a najlepšiu réžiu a dodnes sa radí medzi najväčšie filmy všetkých čias.

Oscar

Jeho najviac cenený výkon po Casablance prišiel v roku 1951 vo filme The African Queen, za ktorý získal prvého a jediného Oscara za najlepší mužský herecký výkon. V The Barefoot Contessa (1953) dal Bogart hĺbku postave režiséra – alkoholika. V Beat the Devil (1954) zase stvárnil pochybného dobrodruha. Vo svojom poslednom filme, dráme The Harder They Fall (1956), Bogart podal silný výkon ako vyšetrovateľ korupcie v športe.

V roku 1956, zatiaľ čo bol na vrchole svojej kariéry, bola Bogartovi diagnostikovaná rakovina pažeráka. Operáciou sa však nepodarilo šírenie rakoviny odstrániť a Bogart zomrel 14. januára 1957 vo veku 57 rokov.

Bol jedným z najslávnejších a najvplyvnejších filmových a divadelných hercov povojnovej éry.

Herec Marlon Brando sa narodil 3. apríla 1924 v Omahe v americkom štáte Nebraska. Jeho rodičmi boli Marlon Sr., predavač pesticídov, ktorého pôvodné meno bolo Brandeaux, a Dorothy, ktorá bola miestnou herečkou.

Životopis

Detstvo

Marlonove detstvo bolo búrlivým časom pre celú rodinu. Bolo poznačené Dorothyným alkoholizmom a jej krátkym odlúčením od manžela. Marlon bol slabší študent, ktorý bol po jednom žarte dokonca vylúčený zo strednej školy v Libertyville. Rozzúrený otec ho potom poslal do školy, v ktorej on sám študoval – vojenskej akadémie Shattuck v Minnesote, v nádeji, že to chlapca narovná. To sa však nestalo. Mladý Brando zostal aj naďalej v rozpore s autoritami. Ešte pred tým ako by ho mali z akadémie vyhodiť, sa však rozhodol sám odtiaľ odísť. Po tom ako jeho plán vstúpiť do armády stroskotal kvôli pozostatkom zranenia z futbalu, rozhodol sa nasledovať svoje sestry do New Yorku v roku 1943.Tam začal študovať na dramatickom workshope v New School, rovnako ako v Actors Studio.

Dráha umelec

Už nasledujúci rok debutoval na Broadwayi v sentimentálnej hre I Remember Mama (1944). Za výkon v Truckline Café (1946) ho divadelní kritici označili za najsľubnejšieho herca na Broadwayi. V roku 1947 prišla jeho najväčšia divadelná úloha. Zahral si Stanleyho Kowalskeho, ktorý znásilnil svoju švagrinú, krehkú Blanche du Bois v hre Tennessee Williamsa, A Streetcar Named Desire (Električka zvaná Túžba).

Úspech vo filme

Brandovým prvým filmom bol film The Men (1950), v ktorom si zahral vojnového veterána, ktorý bojuje o dôstojnosť. Nasledovala Kazanova filmová verzia hry A Streetcar Named Desire (1951), ktorá Branda navždy zviazala s postavou brutálneho Kowalskeho a priniesla mu plnohodnotnú slávu. Rola mu tiež vyniesla prvú zo štyroch po sebe idúcich nominácií na Academy Award pre najlepšieho herca. Nasledovali filmy Viva Zapata! (1952) a Julius Caesar (1953).

Potom prišla úloha prístavného robotníka, ktorý bojuje proti systému, vo filme On the Waterfront (1954). Tá mu priniesla cenu Academy Award. Nasledovali snímky Désirée (1954), Guys and Dolls (1955), a The Young Lions (1958).

Krstný otec

V 60. rokoch však jeho kariéra zaznamenala menší pád, najmä po filme Mutiny on the Bounty (Vzbura na lodi Bounty) z roku 1962, ktorému sa nepodarilo získať späť ani polovicu jeho obrovského rozpočtu. Ďalším úspechom bola až rola šéfa mafie, Dona Corleone, v roku 1972 vo filme Francisa Forda Coppolu, The Godfather (Krstný otec). Bola to rola, za ktorú získal Oscara za najlepší mužský herecký výkon, no toho odmietol na protest proti hollywoodskemu zaobchádzaniu s domorodými Američanmi.

Nasledoval veľmi kontroverzný, ale veľmi uznávaný film Last Tango in Paris. Od tej doby bol Brando veľmi dobre finančne ohodnotený aj za stvárnenie malých úloh v takých filmoch ako Superman (1978) a Apocalypse Now (1979). V roku 1995, si Brando zahral popri Johnny Deppovi v snímke Don Juan DeMarco. V roku 2001, stvárnil starnúceho zlodeja klenotov v The Score, v ktorom si zahrali taktiež Robert De Niro, Edward Norton či Angela Bassett.

Marlon Brando zomrel v roku 2004 na pľúcnu fibrózu v nemocnici v Los Angeles vo veku 80 rokov.

Francúzsky spisovateľ, novelista, predstaviteľ vrcholného francúzskeho realizmu.

Životopis

Rodina

Pochádzal z mesta Tours vo Francúzsku. Ako najstarší syn z pomedzi štyroch súrodencov (prvorodený syn zomrel krátko po narodení). Rodičia Bernard François a jeho o tridsaťdva rokov mladšia manželka Anne Charlotte uzavreli manželstvo čisto iba zo zištných dôvodov. Je očividné, že Anne Charlotte svojho manžela skutočne nemilovala. Otec si v snahe patriť do aristokratickej spoločnosti zmenil meno vložením predpony de.

Detstvo a dospievanie

Vzťah matky a malého Balzaca bol pomerne chladný, bez štipky materinskej lásky, čo sa neskôr prejavilo aj v autorovom nasledujúcom živote. Do jeho štyroch rokov ho vychovávala pestúnka-dojka. Ako osemročný začal navštevovať internátnu školu, kde sa utieka pred náročným školským životom ku knihám. Jeho psychický stav sa zhoršil natoľko, že rodina bola nútená vziať ho v roku 1813 domov. O rok neskôr sa rodina sťahuje do Paríža. V nasledujúcom období vystrieda Balzac niekoľko súkromných škôl, no jeho psychike to žiaľ nepomohlo, dokonca sa pokúsil o samovraždu skokom z mosta.

Štúdium

V roku 1816 prichádza na Parížsku univerzitu v Sorbonne, kde sa mu dostáva vzdelania od významných profesorov filozofie, literatúry a histórie. Štúdium úspešne dokončí. Na otcove naliehanie sa začne zaúčať právu, avšak po istom čase sa mu právo zunuje a rozhodne sa venovať radšej spisovateľskému chlebíčku.

Povolanie spisovateľa

V roku 1820 vyšla jeho prvotina päť-dejová tragédia Cromwell, ktorú spolu s nasledujúcimi dielami písal vždy pod pseudonymom. Popri písaniu skúšal šťastie ako zbohatnúť aj inými spôsobmi, avšak všetky mu zanechali iba dlhy, ktoré nakoniec splácal písaním noviel. Prvé dielo ktoré signoval svojím vlastným menom bolo v roku 1829 Les Chouans alebo Le Dernier Chouan (autor ich vydával pod niekoľkými názvami). Dielo vyšlo ako jedno z celkovo 91 dokončených a 46 nedokončených diel, spoločne nazvaných v roku 1841 La Comedie Humaine (Ľudská komédia) – charakterizovať by sa dalo ako spoločenská dráma po Veľkej francúzskej revolúcii.

Slávu mu však doteraz napísané diela nepriniesli, skôr mu zabezpečovali prežitie a splácanie dlhov. Situácia sa zmenila až v roku 1931 keď vyšla kniha La Peau de chagrin.

De Balzac sa čoraz väčšmi ponára do písania svojich diel. Píše dňom i nocou, mnohokrát na úkor spánku a odpočinku. V roku 1835 sa mu podarí napísať jeden z jeho najčítanejších a najprekladanejších románov Le Père Goriot (Otec Goriot).

Jeho neustála potreba písania a publikovania sa podpísala aj na jeho zdravotnom stave.

Svadba

V roku 1832 vedie niekoľkoročnú ľúbostnú korešpondenciu s vydatou Ewelinou Hańskou rodenou Rzewuskou, dcérou poľského šľachtica, vydatou za poľského statkára neďaleko Kyjeva. Krátko po jej ovdovení v roku 1841 sa uchádza o jej ruku spolu s maďarským skladateľom Franzom Lisztom. Nakoniec za ňou podniká v roku 1843 cestu do Petrohradu, kde ju požiada o ruku. Pár sa 14. marca v roku 1850 berie v kostole na Ukrajine.

Posledné chvíle

Koncom apríla sa obaja vydávajú do Paríža. Spoločný život si však mladomanželia dlho neužili. Balzacove zdravie sa rapídne zhoršovalo zo dňa na deň, až napokon 18.augusta Honoré de Balzac zomiera.

Spisovateľ bol pochovaný na najväčšom parížskom cintoríne Père Lachaise. Balzacovi prišlo dať posledné zbohom mnoho velikánov francúzskej literatúry ako Victor Hugo alebo Alexandre Dumas.

Bol vojenský generál, politik a francúzsky cisár.

Životopis

Mladosť a kariéra vojaka

Narodil sa na ostrove Korzika, do rodiny strednej šľachtickej vrstvy. Pochádzal dovedna z ôsmich detí. Študoval na vojenskej škole, kde bol veľmi bystrý a školu v roku 1785 úspešne dokončil. Následne nato nastúpil ako podporučík delostrelectva. Počas Veľkej Francúzskej revolúcie bojoval na Korzike, neskôr ho v lete v roku 1792 vymenovali kapitánom pravidelnej armády. O rok neskôr viedol delostrelecký útok proti Britom v meste Toulon. Po víťazstve bol menovaný brigádnym generálom. V nasledujúci rok sa vyznamenal pri obliehaní Tuilerijského paláca. Následne sa stal ministrom vnútra a veliteľom tzv. Talianskej armády (francúzska armáda na talianskom fronte). Začiatkom mája v roku 1796 zahájil úspešnú výpravu do Talianska a po jej ročnom trvaní kde prinútil Rakúsko a jeho spojencov podpísať mier sa stal národným hrdinom. V roku 1798 podniká výpravu do Egypta, kde porazí osmansky ovládaný Egypt. V snahe zabrániť britským flotilám v obchodnej plavbe do Indie však utrpí v bitke pri Níle francúzske loďstvo porážku.

Konzulom

Francúzsko stálo proti novej koalícií. Rakúsko a Rusko sa spojili s Britániou. Napoleon sa vracia do Paríža keď francúzska vláda čelí kríze. V novembri 1799 sa Napoleon stáva prvým konzulom. (v roku 1802 doživotným konzulom). Jeho nasledujúcim plánom bolo centralizovanie vlády a vytvorenie francúzskej národnej banky a znovuobnovenie rímskokatolíckeho náboženstva ako štátneho náboženstva. V roku 1800 poráža Napoleon v bitke pri Marengu Rakúsko, uzatvára s protivníkmi mier s podmienkou stiahnutia Britských vojsk.

Cisár

V roku 1803 prímerie Británia porušila a vyhlásila Francúzsku vojnu. Neskôr sa k Británii pripája Rusko a Rakúsko. Nasledujúci rok sa v katedrále Notre Dame v Paríži Napoleon sám vymenoval za cisára, následne korunoval aj Jozefínu I. za cisárovnú. V roku 1805 zasadzuje Britské námorníctvo tvrdý úder Francúzsku v bitke o Trafalgar. To má za následok, že Napoleon opúšťa myšlienku dobiť Britániu a zameriava sa predovšetkým na Rakúsky a Ruský front. Obe neskôr v tom istom roku poráža v bitke troch cisárov pri Slavkove. K impériu priája Holandsko, Westphalsko, Taliansko, Neapolské kráľovstvo, Španielsko a Švédsko.

Katastrofa v Rusku

V roku 1810 sa rozvádza so svojou ženou Josephine de Beauharnais a berie si dcéru rakúskeho cisára  Máriu Lujzu Habsbursko-Lotrinskú. O rok nato sa mu narodil syn Napoleon. V roku 1808 začala polostrovná vojna v Španielsku ktorú Napoleon síce zvládne no stála ho veľa síl. V roku 1812 podniká Napoleon inváziu do Ruska, kde utŕžil katastrofickú porážku. V marci 1814 dobili spojenecké vojská Paríž.

Smrť v exile

Napoleon je vyhnaný do exilu na ostrov Elba z ktorého v marci 1815 uteká a s vojskom obsadzuje Paríž. Až po100 dňoch jeho vládu ukončí definitívne bitka pri Waterloo. Briti ho následne deportovali na ostrov svätej Heleny kde 5.5.1821 zomrel. Oficiálna verzia smrti bola rakovina žalúdka, no po rokoch sa vynorila teória o otrave arzénom. Čo by znamenalo, že bol zavraždený.

Dobrodruh, vojak, šľachtic, vedec, spisovateľ a určité obdobie kráľ severnej časti Madagaskaru. Tak by sa dal charakterizovať život rodáka z obce Vrbové, neďaleko Piešťan.

Životopis

Vojenské cestičky

Pochádzal zo šľachtického rodu z Beňova. Ako mladý vstúpil do Uhorskej armády, neskôr v roku 1768 do Poľskej, kde bojoval za jej osamostatnenie z pod nadvlády Ruska. Nanešťastie padol do Ruského zajatia. Po rôznych peripetiách a pokuse o útek ho deportovali na Kamčatku, kde po istom čase inicioval vzburu väzňov a ušiel na čas do Paríža. Ako prvý Európan sa plavil cez severný Tichý oceán (skôr ako James Cook). V Paríži sa mu podarilo od kráľa Ľudovíta XV. získať angažmán ako miestodržiteľ na ostrove Madagaskar.

Kráľ Madagaskaru

Rodáka z Vrbového si kvôli jeho prístupu a ochrane domorodého obyvateľstva pred otrokármi domáci ľud obľúbil natoľko, že mu tri miestne kmene zverili vládu nad severovýchodnou časťou ostrova Madagaskar. Nazvali ho anpanjakabé (apansakabé) čo v preklade znamená kráľ kráľov. (Vďaka jeho pričineniu sa Madagaskarské kmene zjednotili v roku 1787 až po Beňovského smrti).

Potulky svetom

V roku 1777 prišiel naspäť do Paríža vydobyť pre Madagaskar lepšie postavenie. Vtedajší panovník Ľudovít XVI. ho povýšil na brigádneho generála, no kolonizáciu Madagaskaru odmietol. O rok nato sa vrátil do Rakúsko-Uhorska a opäť vstúpil do armády. Mária Terézia mu udelila titul gróf. V roku 1779 predkladá Móric Beňovský Rakúsko-Uhorskej panovníčke plán výstavby obchodnej plavebnej cesty do Rijeky. Panovnícky dvor však jeho plán odmietol. Následne odchádza do USA kde s podporou Benjamina Franklina (veľvyslanca vo francúzsku s ktorým sa poznal) predkladá návrh o zhromaždení vojakov v Európe v rámci ktorého Madagaskar figuruje ako základňa pre spojencov USA. Vtedajšiemu veliteľovi armády USA G.Washingtonovi. sa návrh pozdával avšak v danej chvíli bol neaktuálny nakoľko sa vzťahy medzi Anglickom a Amerikou zlepšili.

Misia Madagaskar

Po návrate do vlasti v roku 1783, sa dostáva pod ochranu samotného cisára Jozefa II a získava poverenie na založenie kolónie na Madagaskare no misia sa končí kvôli finančným problémom neúspechom. Svoje memoáre a zážitky z ciest venuje Johnovi H. de Magellanovi, ten ich preložil do niekoľkých jazykov a stali sa betsellerom.

Svojej snahy pomôcť Madagaskaru sa nechce vzdať a preto osloví Britániu o povolenie expedície. V roku 1784 zakladá spolu s B. Franklinom obchodnú spoločnosť v Balltimore, prioritou je obchod medzi Madagaskarom a USA.

V roku 1785 prichádza opäť na Madagaskar, zakladá mesto Mauretánia (podľa mena Móric) a obchoduje s otrokmi a zbraňami s ktorými sa snaží vyhnať Francúzov z ostrova. Francúzi posielajú na Madagaskar tajnú výpravu z provincie Pondichéry (juh Indie), ktorá má zabrániť nezávislosti Madagaskaru.

V bojoch o svoj milovaný ostrov dňa 23.05. 1786 zomiera. Je pochovaný v meste Mauretánia pravdepodobne aj s dvoma druhmi z čias úteku z Kamčatky, ktorí ho doposiaľ sprevádzali. Obyvatelia Madagaskaru naň nezabudli, je po ňom pomenovaná jedna miestna ulica a deti sa o ňom dodnes učia v tamojších školách.

Rímskokatolícky kňaz, jazykovedec – kodifikátor prvej spisovnej slovenčiny (bernolákovčiny).

Životopis

Detstvo a vzdelanie

Narodil sa v Slanici na Orave. Pochádzal zo zemianskeho rodu Bernolákovcov. Štúdium začal v roku 1774 na gymnáziu pravdepodobne v Ružomberku. Pokračoval na Emerciáne v Bratislave kde sa venoval rétorike, filozofii a poetike. Neskôr navštevoval Štefaneum v Trnave kvôli filozofii. Hneď nato teológiu vo Viedni a svoje štúdiá ukončil v roku 1787 na generálnom seminári v Bratislave. Ovládal niekoľko cudzích jazykom medzi nimi aj cirkevné.

Jazykovedná tvorba a povolanie kňaza

Bol zanieteným stúpencom osvietenských reforiem Márie Terézie respektíve jej syna Jozefa II. V roku 1787 je vysvätený za kňaza v Trnave. Následne nastupuje ako kaplán v obci Čeklís (dnes Bernolákovo) neďaleko Bratislavy. V tom istom roku kodifikoval prvý slovenský jazyk (bernolákovčinu). Jej základom bol západoslovenský kultúrny jazyk. Ako vysvetlenie svojho postupu napísal knihu Dissertatio-critica de literis Slavorum (Jazykovedno kritická rozprava o slovenských písmenách). Svoje presvedčenie v správnosť nového slovenského jazyka musel často hájiť pred Jozefom Ignácom Bajzom. (Bajza chcel spisovnú slovenčinu pôvodne uzákoniť ešte pred Bernolákom). Zaviedol fonetický pravopis („píš ako počuješ“). Gramatickú stavbu jazyka vyložil v diele Grammatica slavica (Slovenská gramatika) v roku 1790. Svoju prácu na uzákoňovaní slovenského jazyka dokončil 6-zväzkovým prekladovým slovníkom Slovár Slovenski Česko-Laťinsko-Nemecko-Uherski (vyšiel až po jeho smrti 1825-1827).

Od roku 1791 pôsobil ako tajomník a kancelár arcibiskupskej vikariánskej kancelárie v Trnave. V roku 1792 viedol zriadenie Slovenského učeného tovarišstva. Svojimi pobočkami po celom Slovensku šírilo osvetu a literatúru v novom spisovnom jazyku. V roku 1797 sa stáva farárom v Nových Zámkoch. Neskôr zároveň aj dekanom okresu a správcom hlavnej mestskej školy.

Na začiatku roka 1813 po srdcovej príhode Anton Bernolák vo svojich päťdesiatich rokoch zomiera.